Bez papiera

Neďaleko kancelárie sa vyhýbam malým potravinám, lebo sa mi nepáči ich prístup k daniam. Majiteľka sa zatvári, že ťuká do pokladnice a ohlási sumu. Účtenky z pokladnice sa nedočkáte, ak nevyzeráte ako kontrolný orgán. Raz som si ju vypýtal – ten pohľad, ktorý na mňa hodila, pálil. Hnevá ma, že platím cenu rátanú s DPH, z ktorej má štát financovať cesty, nemocnice a školy, a namiesto toho prispievam na niekoho osobný blahobyt.

Odvetví, kde sa časť transakcií uskutočňuje bez papiera, je veľa: reštaurácie, kaviarne, opravovne, kaderníctva a mnoho iných. Niekedy sa o časť úspory podelia so zákazníkom, inokedy ostáva vo vrecku majiteľa či zamestnanca.

Nechcem moralizovať o účtenkách – ako ekonóm mám skôr tendenciu analyzovať správanie ľudí cez motivácie.

Veľká časť tancov okolo „papierov" sa odvíja od čisto racionálnej kalkulácie. Štátne orgány sa tejto téme nevenujú nijako intenzívne – stačí porovnanie napríklad s Chorvátskom, kde je za kúpu bez 'računu' postihnuteľný aj zákazník, ak ho nedokáže pri odchode z predajne predložiť.

Nevynucovanie pravidiel diskriminuje tých, ktorí ich dodržiavajú. Dlhodobo ich to dokonca z podnikania vytláča, lebo v takej konkurencii neobstoja. Aj preto sa ľuďom niekedy zdá, že „poctivý podnikateľ" je u nás oxymoron.

 Publikované v SME .