So slovom poriadok je to na Slovensku ťažké. V politike totiž akoby malo úplne opačný zmysel než v domácnosti a poriadok tu robí úplne iná partia, než by sme čakali.
Robiť poriadok, teda upratovať, je pre niekoho neuveriteľne otravná činnosť a pre iného relax. Záleží väčšinou na okolnostiach. Ale keď príde na používanie pojmu poriadok v slovenskej politike, bez ohľadu na okolnosti zrazu čosi nesedí, a to veľmi intenzívne a vytrvalo.
Poriadok je sémanticky pomerne bohaté slovo, a to aj preto, že slovenčina doň ukryla viacero významov. Pri politickom diskurze osobitne zamrzí, že slovenčina nemá samostatný výraz na to, čomu v angličtine hovoria order a napríklad v češtine řád. Teda „poriadok", ale nie v zmysle povysávanej podlahy, utretého prachu a uložených kníh, ale v zmysle spoločenského poriadku.
Poriadok ako poslušnosť
Možno aj preto má slovenská politická a spoločenská debata taký problém s pojmom poriadok. Poriadok (nie v zmysle „order", ale skôr v zmysle „poslušnosť") za normálnych okolností patrí do základnej výbavy politikov, ktorých môžeme označiť za zástancov silnej ruky štátu. Dôraz na „poriadok" je už od tridsiatych rokov minulého storočia neodmysliteľne spojený s národným socializmom, nemeckým aj akýmkoľvek iným.
Aj komunisti velebili „pokoj a poriadok", pretože medzi národným (nacisti) a internacionálnym socializmom (komunisti) v mnohých veciach, napríklad v zotročovaní ľudí, nebol takmer nijaký rozdiel.
Nie je náhoda, že na Slovensku stelesňoval naplnenie túžby veľkej časti verejnosti po poriadku v 90. rokoch Vladimír Mečiar. A náhodou určite nebude ani predvolebný klip Roberta Fica z roku 2002, v ktorom predstavuje prací prášok „majster Poriadok", ktorého mal byť podľa vzoru marketingového Mr. Proppera zrejme stelesnením.
Fico sa snažil, možno vedome a možno len inštinktívne, hovoriť rečou veľkej časti spoločnosti, ktorá má sklon neveriť vo vlastné sily, ale spoliehať sa na silnú ruku štátu (nielen v ekonomickom zmysle).
Je to obrovský paradox, pretože v skutočnosti je Fico – tak ako pred ním iný zaklínač „poriadku" Mečiar – nositeľom príšerného neporiadku. Ním nastoľovaný „poriadok" sa redukuje výhradne na šírenie pocitu, že mať vlastnú predstavu o poctivosti, správnosti či spravodlivosti (a teda byť neposlušný) sa naozaj neoplatí.
Dedičstvo neporiadku
Poriadok na Slovensku politicky šírili vždy tí, od ktorých by to asi máloktorý politológ čakal – politici, ktorí sú nepresne označovaní za „pravicu", hoci v skutočnosti ich spája najmä prozápadnosť, modernita, elementárna úcta k pravidlám a inštinktívny príklon k hodnotám liberálnej demokracie.
Dzurindove vlády nerobili „pravicové" reformy, ale prinášali poriadok. Rozsiahle zmeny v sociálnom systéme mali za cieľ najmä zvýšiť jeho efektívnosť, aby viac pomáhal tým, ktorí to potrebujú a menej sa zneužíval. Skrátka, urobili v ňom poriadok. To isté platí o daňovej, dôchodkovej, zdravotníckej reforme, o zmenách vo financovaní školstva, boji proti mafiám či zlepšovaní prostredia pre podnikanie.
Tie reformy neboli bez chýb, ale vždy priniesli väčší poriadok v oblasti, ktorej sa týkali. Rétoricky si možno niektorí politici v Dzurindovej ére pomáhali ideologickými floskulami, ale reálne išlo predovšetkým o to, že urobili vo svojich rezortoch poriadok.
Ficova vláda, tak ako pred ňou kedysi Mečiarove, naopak „urobenie poriadku" sľubovala, ale reálne nielenže nijaký neurobila, ale zostáva po nej taký desivý neporiadok, že opozičný politik s pudom politickej sebazáchovy sa nemôže vyhnúť kacírskej myšlienke – „naozaj to chceme upratovať?".
S poriadkom je to v slovenskej politike skrátka problém. Všetko je akoby naopak. Môže za to slovenčina, ktorá mätúco zlieva veľmi rozličné významy do jediného pojmu? Alebo je to skôr dôsledok toho, že na Slovensku máme problém s poriadkom vo vlastných hlavách?