V rade na Havla

Minulý týždeň som sa bola rozlúčiť s pánom Prezidentom Václavom Havlom. Zaparkovala som pri Národnom technickom múzeu a pýtala som sa ľudí ako sa najlepšie dostanem k Hradu. Staršia pani mi poradila, aby som išla na električku číslo 25 a vystúpila na Pohořelci. A keď si všimla ružu v mojej ruke, tak dodala: "tam už uvidíte i další lidi, kteří sa jdou rozloučit s panem Prezidentem." Po vystúpení z električky som skutočne začala stretávať ľudí, ktorí, podobne ako ja, kráčali s kvetinami smerom k Hradu. Prešla som okolo sochy T.G.M., osvetlenej množstvom malých plamienkov zo zapálených sviečok.

Na Hrade vládla zvláštna atmosféra. Viacerí ľudia mali na kabátoch trikolóru alebo placku s logom Občianskeho fóra. Všade naokolo boli vojaci hradnej stráže, ktorí usmerňovali ľudí kam ísť ak sa chcú podpísať do kondolenčnej knihy a kde sa zaradiť do radu, ak sa chcú rozlúčiť s pánom Prezidentom vo Vladislavskom sále. Vojaci hovorili pokojne a ľudia pokojne rešpektovali ich pokyny. Na Hrade bolo zároveň veľmi rušno, vo väčšine okien sa svietilo a bolo vidieť, že prípravy na piatok sú v plnom prúde. Všetci ľudia, ktorí sa na Hrade nachádzali tam boli z rovnakého dôvodu a tak aj ruch a zhon príprav prebiehal v pokojnej a pietnej atmosfére.

Vydala som sa na koniec radu. Kráčala som proti prúdu dlhej, pomaly sa pohybujúcej reťaze ľudí. V rade stáli ľudia rôzneho veku. Niektorí sa ticho rozprávali, iní len pomaly kráčali dopredu. Začula som aj rozhovor otca s asi osem ročným synom, ktorému vysvetľoval ako prebiehala prvá voľba Václava Havla za prezidenta a ako boli hradné nádvoria plné nadšených ľudí. Myslela som si, že čakanie v rade využijem na rozmýšlanie a rozjímanie. Ale v tom sa o pár krokov za mnou pridala skupinka štyroch mladých ľudí, ktorí sa veselo bavili o tom ako chalani pozerajú po babách a o tom, ako pôjdu na Silvestra na bežky…..iritovali ma. Ale po chvíli som sa pristihla, že ich veselý hovor ma zrazu preniesol v spomienkach do iného radu, v ktorom som tiež čakala na Havla. Bolo to v roku 2008 na Pohode, keď som sa, spolu s ďalšími stovkami ľudí, tlačila okolo malého stánku, kde Havel podpisoval knihy. Vtedy bola atmosféra samozrejme úplne iná. Stojac v rade sme sa rozprávali o diskusii s Havlom, o tom aké je to super, že mu ľudia na Pohode prejavujú úctu a o tom na aký neskôr pôjdeme koncert. Bolo horúco a väčšina ľudí bola v plavkách. Pri tejto spomienke som si uvedomila, že veselosť a radosť zo života štvorice za mnou k Havlovi patria.

Ale to už som sa pomaly ocitla na moste nad Jelením Příkopom, kde stáli príslušníci hradnej stráže a ponúkali ľuďom v rade horúci čaj. Postupne som sa blížila k tretiemu nádvoriu a štvorica za mojím chrbtom stále veselo štebotala a preberala možnosti ako rozosmiať hradnú stráž stojacou pred tradičnými búdkami. Popri nás prechádzali stále noví a noví ľudia, kráčajúci na koniec radu. O pár minút sme prešli na druhé nádvorie a pred nami sa rozprestrela nasvietená katedrála Svätého Víta. Bolo to ohromujúce a ľudia okolo mňa začali vyťahovať foťáky a udivovať sa, ako mohli zabudnúť, že je to tu také krásne. O pár metrov ďalej som si všimla ako trojica dievčat vyjednáva s jedným z vojakov hradnej stráže a začula som ako im hovorí kam až siaha rad a že to môže trvať aj dve hodiny. Dievčatá chvíľu postávali a rozhliadali sa okolo, akoby skúmali, kde by sa nenápadne predbehli. Po chvíľke váhania sa však zobrali a odišli smerom ku koncu radu. Slušnosť a ohľaduplnosť, ktoré tu vládli, im nedovolili konať inak.
O chvíľu sa zjavil chalan, ktorý ponúkal ľuďom v rade vianočné koláče. Keď sme na neho prekvapene pozerali a zároveň sa načahovali do krabice, tak vysvetlil: "jsou z vánoční besídky". Pokračovali sme ďalej a pomaly sme sa otáčali okolo Katedrály. Štvorica za mnou riešila psa, ktorý miluje sneh a toľko sa v ňom hrá, až sa mu na ňufáku urobí snehová guľa. O pár krokov ďalej vidím ako zamestnanci reštaurácie Vikárka podávajú z malej terasy ľuďom ďalší teplý čaj. To už sme boli len kúsok od Vladislavského sálu. Štvorica za mnou tak, ako všetci ostatní, stíchla.

Keď som po hodine a pol strávenej v rade vstupovala do sálu, bála som sa, že to bude veľmi smutné. Veď prvý krát mi na mojej ceste za Havlom zovrelo hrdlo už keď som prekročila česko – slovenskú hranicu. Vo Vladislavskom sále však nebol len smútok, ale tak, ako aj všade vonku, bolo cítiť spolupatričnosť medzi ľuďmi a súzvuk pri oslave veľkého človeka, ktorému sme všetci prejavovali vďačnosť a uznanie. Bolo to smutné, ale zároveň aj veľmi povzbudzujúce, keď som videla, že sa ľudia vedia spojiť a oceniť múdrosť a odvahu. Bol to taký závan z Novembra '89. Z úvah ma vytrhol príslušník hradnej stráže, ktorý ma, tak ako ostatných ľudí, ktorí boli po vstupe do sálu istým spôsobom ohúrení a spomalili či zastali, ticho požiadal, aby som pokračovala. Bolo treba ísť ďalej, aby aj ostatní mali možnosť rozlúčiť sa s Prezidentom.

Pomalým krokom som sa priblížila k rakve zabalenej do štátnej vlajky, vystavenej v strede obrovského sálu, obklopenej odkazmi, obrázkami, vencami a stovkami kvetov, ktoré tam neustále aranžovali a presúvali zamestnankyne Hradu, tak aby sa tam vošiel odkaz, či kvet od každého, kto za pánom Prezidentom prišiel. Pri rakve som sa zastavila, poklonila a položila ružu, ktorú som Václavovi Havlovi priniesla z Bratislavy a v duchu som pánovi Prezidentovi povedala to isté, čo odo mňa už raz počul v Trenčíne na letisku: "Ďakujem".