Nástup socialistického zriadenia pred vyše 60 rokmi zmenil ekonomické elity. Tradične ekonomicky silné vrstvy trpeli kombináciou vyvlastnenia, perzekúcie a systematickej marginalizácie. Systém, ktorý nastúpil po nežnej revolúcii, bol zo svojej podstaty k vtedajším elitám láskavejší.
Prvé roky po revolúcii boli hospodársky tvrdé pre šoky a nefunkčný štát. Na neotesaný kapitalizmus a úspešnú komunikáciu s korumpovateľným štátnym aparátom boli najpripravenejší práve tí, ktorým sa ekonomicky najviac darilo v predošlom režime: tí, ktorí šéfovali veľkým podnikom a poznali ich zvnútra, tí, ktorí za režim obchodovali so zahraničím, a tí, ktorých s istou dávkou zjednodušenia možno nazvať vekslákmi. V rôznych kombináciách mali títo ľudia najlepšie konexie, kapitál a najmenej škrupúľ.
Na druhej strane vynikli aj pracovití a šikovní ľudia, pre ktorých priestor v socialistickom režime neexistoval. Existujú príklady ľudí, ktorí založili prosperujúce malé i väčšie firmy bez veľkých väzieb na štát a zneužívania transformačného neporiadku. K nim možno priradiť aj niektorých šikovných navrátilcov z emigrácie či reštituentov, ktorí dokázali na získanom majetku stavať.
Kontinuálny viditeľný úspech ľudí, ktorí boli na vrchu aj za predošlého systému, nabáda na cynizmus a ukazuje, že ľudia bez škrupúľ ľahko uspejú v spoločnosti s nefunkčnou morálkou bez ohľadu na zriadenie.
Dnes už ťažko možno týchto ľudí odstaviť. Je ich priveľa, sú pridobre prepojení a v neposlednom rade nie je spravodlivé na nich aplikovať kolektívnu vinu – mnohí nepochybne fungujú zákonne i čestne.
Problém, s ktorým sa ešte musíme vyrovnať, je ten, že títo ľudia majú priestor naďalej používať rovnaké metódy a vracať slušných ľudí do pozície bezmocných štatistov.
Publikované ako stĺpček v SME.