Obľúbenou témou politikov, najmä pred voľbami, je zoštíhlenie štátnej správy. V rámci nej najväčšiu pozornosť vždy pritiahne otázka znižovania počtu ministerstiev a to napriek faktu, že na ministerstvách pracuje len zlomok zamestnancov verejného sektora.
Samotné zlúčenie ministerstiev navyše znamená len úsporu pár desiatok obslužných zamestnancov vrátane sekretárok a vodičov bavorákov.
Premiér Fico má politické antény neúnavne vyhľadávajúce témy, ktorým médiá a voličstvo neodolajú. Neprekvapí preto, že sa v lete rozhodol zasadiť aj v tejto oblasti klíčky budúcej volebnej úrody. Keďže jeho povolebný prísľub o znížení zamestnancov v štátnej správe o 20% veľmi nevyšiel, vyhol sa číslam a začal radšej hovoriť práve o zlučovaní ministerstiev. Spomenul životné prostredie a pôdohospodárstvo a naznačil aj možnú integráciu rezortov kultúry a školstva.
Slovensko už jednu redukciu počtu ministerstiev a ministrov zažilo. V 2002 druhá Dzurindová vláda znížila počet členov vlády z 20 na 16 a zrušila ministerstvo privatizácie. Naopak, Ficova vláda po svojom nástupe počet rezortov či ministrov nemenila, zvýšila však počty štátnych tajomníkov.
Dnešných 14 ministerstiev a 16 členov vlády (k rezortným ministrom treba pripočítať ešte podpredsedu vlády Čaploviča a samotného premiéra) nie je na pomery menších európskych krajín primálo ani priveľa, priestor pre úspory však určite je. Paradoxne však nie tam, kde ho vidí súčasná vláda. Spoločné ministerstvo pôdohospodárstva a životného prostredia síce v zopár krajinách existuje, sú to však také, kde nehrozí, že poľnohospodárska či lesnícka lobby prevalcuje verejný záujem na ochrane živnotného prostredia. Vzdelávanie a jeho prepojenie s trhom práce musia byť strategickou prioritou budúcej vlády. Za takýchto okolností pripájať k školstvu kultúru je recept na zanedbanie oboch – osobitne preto, že niet politických osobností, ktoré by sa skutočne rozumeli obom oblastiam.
Reorganizáciu štátu je potrebné využiť na lepšie pokrytie vecných priorít na najbližších 5-10 rokov. Už spomínané oddelenie školsta a vedy (na ministerstve školstva) od zamestnanosti (na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny) a celkového ekonomického rozvoja a inováciií (na ministerstve hospodárstva) znamenajú, že už niekoľko volebných období sa nedarí dostatočne výraznejšie pohnúť Slovensko vpredu. V Nemecku či Veľkej Británii to riešili dočasným vytvorením superministerstiev práve v prieniku týchto agiend. Nie je to jediné možné riešenie, ale stojí za zamyslenie.
Druhým problémom je nejasná politická zodpovednosť za zákonnosť a spravodlivosť. Minister spravodlivosti je síce rutinne zodpovedný aj za legislatívu, ale nemá reálne žiadne kompetencie voči svojmu kolegovi ministrovi vnútra, nehovoriac o úplne osobitnom postavení prokuratúry. To, samozrejme, nie je návrh na ich zlúčenie – ale posilnenie právomocí a zodpovednosti podpredsedu vlády, ktorý by riadil buď vnútro, alebo spravodlivosť, ale zodpovedal aj za koordináciu vynucovania zákona ako celku by sa hodilo.
Znížme preto počet ministerstiev, ale hlavne začnime debatovať o tom, ako vytvoriť jasnú zodpovednosť za priority krajiny. Inak možno ušetríme na bavoráku to, čo miliónkrát zaplatíme niekde inde.
Publikované ako komentár dňa na Finwebe Hospodárskych novín.