Návrat k tretej ceste?

V dávnych časoch, keď sa voda sypala a piesok lial, vyznávali Robert Fico a jeho strana Smer ideológiu tretej cesty. Bolo to síce pred necelými šiestimi rokmi, ale ako vieme, v politike je týždeň dlhý čas a rok 2002 sa nachádza niekde na pomedzí politických treťohôr a štvrtohôr. Najbližšími názorovými príbuznými Smeru boli Blair a Schröder a mottom bolo heslo čínskych komunistov: Mačka môže byť čierna či biela, hlavne, že chytá myši.

V dávnych časoch, keď sa voda sypala a piesok lial, vyznávali Robert Fico a jeho strana Smer ideológiu tretej cesty. Bolo to síce pred necelými šiestimi rokmi, ale ako vieme, v politike je týždeň dlhý čas a rok 2002 sa nachádza niekde na pomedzí politických treťohôr a štvrtohôr. Najbližšími názorovými príbuznými Smeru boli Blair a Schröder a mottom bolo heslo čínskych komunistov: Mačka môže byť čierna či biela, hlavne, že chytá myši.

Po prehraných voľbách v septembri 2002 budúci premiér pochopil, že zoči-voči druhej Dzurindovej vláde postavenej na jasnom ťahu na sociálnu a ekonomickú zmenu sa mu zíde skôr vyhranený ľavicový postoj a obrana všetkých, ktorí sa miklošovskými zmenami budú cítiť ohrození.

Na túto stratégiu boli Blair aj Schröder nevhodní, keďže ich hlavným politickým mottom bolo: Svet sa nedá zastaviť, len sa s ním treba vyrovnať spô­sobom pomáhajúcim obyčajným ľuďom. (Fico mal pravdu: zo všetkých starých členov únie si Dzurindova vláda v so­ciálnej a ekonomickej oblasti najlepšie rozumela práve s blairovcami, čo ju mierne diskvalifikuje z úlohy mentorov Smeru.) A tak tretia cesta skončila na smetisku dejín, kde ju dodnes oplakáva asi len Monika Beňová.

Nástup Smeru k moci ukázal, že dôraz na starosvetské ľavičiarstvo vyhovuje nielen slovenskému voličstvu, ale aj premiérovej osobnosti. Boj s kapitalistami všetkého druhu ho skrátka baví. Útoky na zdravotné poisťovne, druhý pilier a energetické podniky, ako aj zastavenie privatizácie sú najjasnejšími okamihmi kariéry, o ktorých bude rozprávať vnúčencom. Keď to inak nejde, zmieri sa s pokračovaním kapitalizmu, ako to nedávno vystihol Shooty. Rovná daň či rozumná makroekonomická politika však zostali nedotknuté len preto, že mu zatiaľ chýbala sebadôvera ísť do priameho stretu s finančnými trhmi a Európskou úniou.

Z tohto pohľadu je zaujímavý návrh nového daňového bonusu pre pracujúcich chudobných, ktorý podľa informácií denníka SME pripravuje ministerstvo financií. Ide totiž o značkový produkt tretej cesty. Podobný systém vytvoril v Amerike Ronald Reagan a zásadným spôsobom rozšíril Bill Clinton. V Británii ich zaviedla Blairova vláda a do Česka doviezla Špidlova sociálna demokracia.

Inými slovami, táto mačka je členkou všetkých politických strán, ktoré na Západe existujú a to preto, že mieša dva ideologicky odlišné ciele – motivovať ľudí k práci a pomáhať chudobným – a zároveň sa ukázala ako veľmi účinná.

Preto nie je prekvapujúce, že uvedené idey doviezli na Slovensko práve dzurindovci. Začalo to v roku 2004 zavedením daňového bonusu na deti, ktorý navrhlo vtedajšie ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, a osvojilo si ho ministerstvo financií. I keď samotný nápad nepochádzal, samozrejme, z hlavy ministrov, politicky sú na ňom odtlačky prstov Mikloša a Kaníka, osôb požívajúcich v mytológii Smeru status Lucifera a jeho mladšieho brata.

Návrh bonusu pre dospelých, ktorý podľa SME pripravuje Počiatkovo ministerstvo financií, je na tom z politického hľadiska rovnako zle. Vznikol na jeseň 2005 opäť na návrh ministerstva práce, ale Ivan Mikloš si ho rýchlo osvojil. Potom ho úradníci presvedčili, že s ním budú praktické problémy, čo síce nebola pravda, ale pred voľbami sa už zavedenie nestihlo.

Ak by teda Robert Fico súhlasil so zavedením daňového bonusu pre chudobných pracujú­cich, išlo by o zásadný zlom v jeho ideologickom repertoári a návrat pred rok 2002. Očakávať, že si osvojí dieťa splodené Reaganom a vychovávané rôznymi stredovými politikmi z ľavej aj pravej strany spektra je naivné. No ak sa to stane, bude to znak, že oportunizmus predsedu vlády môže mať aj veľmi pozitívne následky.