Máme školskú reformu. Naozaj?

Vychádzajúc z rétoriky ministra školstva Jána Mikolaja má byť nový školský zákon reformou, ktorá prinesie školám viac slobody a zmení obsah vyučovania. V podobe, v akej ho v stredu schválila vláda, je však zákon len narýchlo pozliepanou kulisou, ktorá neumožní realizovať skutočné zmeny v školstve, a naopak vnesie od septembra do systému chaos, zneistí učiteľov, rodičov a žiakov.

Zákon má viaceré zásadné nedostatky, ktoré nie sú odstrániteľné prepísaním jedného paragrafu. Už samotná filozofia, ktorá ignoruje skúsenosti zo sveta a namiesto výraznej decentralizácie a uvoľnenia rúk školám ponecháva kľúčové právomoci centrálnemu orgánu – ministerstvu, svedčí o (ne)reformnom apetíte ministra a jeho úradníkov. Tí budú školám naďalej predpisovať čo majú učiť, koľko to majú učiť a ešte ich aj budú nútiť používať jednotné učebnice, na ktoré si ministerstvo ponecháva monopol. Ak mal ešte niekto pred spustením legislatívneho procesu ilúzie, že školy budú ponúkať žiakom originálny obsah, tak ho posledné mesiace z tohto omylu vyviedli. Často spomínaná voľnosť škôl končí pri pomere medzi predmetmi, ktoré nadiktuje štát a tými, ktoré si vyberie samotná škola. V prípade prvých ročníkov gymnázií sa počíta s dvomi (!) hodinami týždenne, ktoré si budú môcť určiť školy. Pritom práve uvoľnenie rúk školám malo umožniť obsahovú zmenu. Návrh zákona a zmeny s ním pripravované, nemenia obsah učiva, len ho redukujú. Slovensko ale nepotrebuje, aby sa deti učili menej, ale aby sa učili inak. Ministerstvo bude naďalej určovať štruktúru a obsah predmetov, spôsoby skúšania či používanie učebníc. Školy nezískajú ani žiadnu novú slobodu pokiaľ ide o známkovanie, prijímacie pohovory alebo záverečné skúšky. Očakávanie, že učitelia začnú na základe týchto kozmetických úprav učiť inak je prinajmenšom naivné.

Je zarážajúce, že zákon vôbec nereflektuje na málo spomínaný, avšak významný problém slovenského školstva, ktorým je nerovnosť šancí pri získavaní vzdelania. Ide o desiatky tisíc detí odsunutých na druhú koľaj špeciálneho školstva a stredných škôl bez maturity. V prieskumoch PISA vychádza Slovensko ako krajina, v ktorej šanca získať kvalitné vzdelanie súvisí so socio-ekonomickým postavením rodiny dieťaťa. Neposkytnutím kvalitného vzdelania tejto skupine sa stráca obrovský ľudský potenciál, keď školský systém vypúšťa na ulicu deti, ktoré nemajú skutočné vzdelanie a ani reálnu šancu uplatniť sa na trhu práce. Táto skutočnosť asi ministrovi pri rýchlosti, ktorou sa do reformy pustil, unikla. To čo v iných EÚ krajinách trvá roky, sa na Slovensku podarilo zvládnuť za niekoľko mesiacov. Navonok by to mohlo vyzerať frajersky, v skutočnosti to ale znamená, že ministerstvo neotvorilo verejnú ani odbornú diskusiu a vystavilo všetkých časovému tlaku. Samotný minister pripustil, že školy dostanú 6 až 8 týždňov navyše, aby sa pripravili. To v praxi znamená, že nezačnú učiť podľa nového zákona skôr ako v novembri. Namieste je preto otázka, aký má význam spustenie nepripravenej reformy od najbližšieho septembra. O tom, že žiaci, učitelia a ani rodičia nevedia čo ich po prázdninách čaká, ani nehovoriac.

Na ministerskej stoličke už sedeli viacerí neschopní manažéri, ktorí sa pokúšali niečo zmeniť, no ani jeden z nich neašpiroval na titul reformátor. Dnešný minister sa po vysokoškolskej reforme rozhodol, že bude ďalšia „reforma". A bude hneď teraz.