Trinásťkrát zmenený vysokoškolský zákon by si zaslúžil odborný prístup
V októbri parlament schválil ministrovi školstva novelu zákona, za ktorú bojoval takmer rok. Mesiace putovania stáli novelu zmenu obsahu aj poslania. Jej rozsah sa scvrkol takmer o dve tretiny a aj to čo zostalo často nie je totožné s pôvodným návrhom. Prvá verzia novely z januára 2009 mala slúžiť na boj proti kríze a napĺňanie Modernizačného programu Slovensko 21. Dopady krízy mala novela znižovať umožnením vstupovania VŠ do obchodných spoločností. Modernizačný program mal byť zase napĺňaný cez lákanie zahraničných VŠ prostredníctvom poskytnutia štátnych dotácií. Ustanovenia súvisiace s oboma cieľmi sú minulosťou.
Polovičaté pozitíva
Novela prináša jeden zaujímavý moment. Ministerstvo prostredníctvom nej odkazuje vysokým školám, že ich samospráva zlyháva. Zavádza sa totiž register záverečných, rigoróznych a habilitačných prác a priebežné hodnotenie kvality. Prvý z uvedených nástrojov má slúžiť na postihnutie plagiátorstva, druhý na donútenie univerzít k zavádzaniu vnútorných mechanizmov budovania kvality. Obe tieto oblasti by si mali univerzity riešiť samé od seba. Kauzy okolo plagiátorstva študentov aj pedagógov však ukazujú, že tak ďaleko viaceré naše univerzity ešte nedospeli. V zákone navrhnutý register vyzerá byť krokom vpred, ale môžu sa s ním spojiť viaceré problémy. Problémom môže byť, ak register nebude schopný porovnávať odovzdané práce s inými zdrojmi mimo záverečných, rigoróznych a habilitačných prác. Väčšina možných zdrojov plagiátorstva – internet, odborné časopisy, knihy, – zostane nepokrytá. Hlavné bremeno zodpovednosti tak opäť zostane na konzultantoch a oponentoch týchto prác a na vnútorných mechanizmoch univerzity, či pracoviska, ktoré túto úlohu zatiaľ zvládali so zmiešanými výsledkami.
Problematiké je tiež centrálne vynucovanie budovania vnútorného systému kvality vysokej školy a jeho efektivita. Pokiaľ totiž výsledok hodnotenia kvality VŠ bude slúžiť ako podklad pre akreditáciu a správa bude zverejňovaná na webe univerzity, tak je málo pravdepodobné, že takýto dokument bude obsahovať najbolestivejšie miesta, ktoré je potrebné ošetriť. Naopak, správa bude skôr snahou ukázať sa v čo najlepšom svetle a neposkytne potrebnú analýzu, na základe ktorej by mohla škola pracovať na svojom skvalitnení.
Je čo riešiť
Trinásta novela nie je žiadnou revolúciou. Slovenské vysoké školy potrebujú predovšetkým stabilitu pravidiel. Len stabilné prostredie totiž vytvára predpoklad na realizáciu dlhodobého strategického rozvoja, ktorý naše univerzity potrebujú ako soľ. Naopak, v neistom prostredí veľké plány zmysel nemajú, pretože zmena pravidiel ich môže rozbiť ako domček z karát. Stabilita pravidiel je dôležitá napríklad v súvislosti s rozpočtom vysokých škôl. Metodika financovania by mala byť robená na niekoľko rokov dopredu. Nemali by sa meniť pravidlá akreditácie počas už prebiehajúceho procesu a vysoké školy by nemali byť pravidelne zavaľované administratívnymi zmenami typu zisťovanie národnosti garantov študijných programov. Naopak trestanie vysokých škôl za prílišný počet študentov a následné nútenie univerzít do zvyšovania počtu prijatých uchádzačov je ukážkou opaku stability pravidiel. O tom, že zákon by sa nemal meniť trinásťkrát za sedem rokov existencie hádam ani netreba hovoriť.
Najlepším riešením by bolo vytvorenie úplne nového zákona o vysokých školách. Jednoduchšia a zrozumiteľná právna norma, ktorá bude odrážať moderné trendy vo vysokom školstve. Mal by upustiť od mikromanažmentu verejných a najmä súkromných vysokých škôl. Proces riadenia vysokých škôl by mal byť flexibilnejší a mala by byť prehodnotená úloha samosprávnych orgánov. Je potrebné otvoriť otázku úlohy akademických senátov ako orgánov, ktoré dnes do veľkej miery vstupujú do riadenia univerzít, čo zvyšuje rigiditu vysokých škôl. Je čas tiež zrovnoprávniť denných a externých študentov v platení za štúdium. Celoplošné školné so sebou prináša aj potrebu prepracovania systému sociálneho zabezpečenia študentov, ktorý by mal byť adresnejší a nemal by slúžiť na financovanie inštitúcií, ale na podporu jednotlivcov, ktorí pomoc naozaj potrebujú. Bolo by tiež vhodné namiesto diskriminácie súkromných vysokých škôl otvoriť pre nich možnosť rovnocenne súťažiť o verejné zdroje na vedu i vzdelávanie.
Veľkým priestorom pre zlepšenie je proces akreditácie, ktorá by mala byť postavená viac na výstupoch a to nielen vo vede, ale aj vo vzdelávaní a nemala by byť cestou k zabetónovaniu vysokých škôl do konkrétnych kategórií. Žiada sa tiež vytvorenie priestoru pre rôzne typy kvalít vysokých škôl – napríklad kvalitná vysoká škola zameraná na vzdelávanie. Vo všeobecnosti je dôležité, aby nový vysokoškolský zákon nebol písaný „na kolene" za účasti úradníkov a lobistov, ale aby bol koncepčne pripravený za účasti domácich ale aj zahraničných odborníkov.
Článok bol uverejnený v prílohe týždenníka Trend o vzdelávaní.