Viete, aká je jedna z rozhodujúcich reformných priorít Ficovej vlády, ktorou sa odlišuje od tej predchádzajúcej? Chce pomáhať kapitalistom a bankárom proti zamestnancom. Neveríte? Ani ja celkom nie, aj keď je to napísané čierne na bielom. Skôr ide o ďalší prípad toho, keď nevedia, čo činia. Narpriek tomu to stojí za zasmiatie či zaplakanie (podľa nálady a temperamentu)…
V utorok zverejnil Úrad vlády návrh "Dodatku k Národnému programu reforiem Slovenskej republiky na roky 2006 – 2008". Národný program reforiem je Miklošova stratégia konkurecieschopnosti Slovenska (MINERVA), ktorá ešte minulý rok v mierne pozmenenej podobe odišlo do Bruselu. Podpredseda vlády Čaplovič v spolupráci s viacerými ministrami sa podľa návrhu rozhodli rozpracovať úlohy "v prioritných oblastiach… z hľadiska zámerov novej slovenskej vlády." Po oficiálnom schválení poputuje aj nový materiál do Bruselu a zároveň vláda podľa návrhu uznesenia zaviaže všetkých ministrov postupovať v súlade s ním.
Jednou zo zásadných priorít nového materiálu, ktorú tam vložil minister hospodárstva Jahnátek a to dokonca dvakrát, je "podporovať rast podielu pridanej hodnoty k objemu vyplatených miezd". Znie to dobre – dalo by sa povedať, že až sofistikovane. Čo to však znamená?
Pridaná hodnota, či už na úrovni podniku alebo ekonomiky, je rozdiel medzi hodnotou konečného výrobku a hodnotou vstupov – surovín, služieb, investícií či energií. Ak kúpim kus dreva za päť korún a vystružlikám z neho umelecký predmet, ktorý predám za 100 korún, pridaná hodnota je približne 95 korún. Približne preto, že by som mal započítať aj opotrebenie noža či náklady na vykurovanie v dielni, kým som pracoval.
Vytvorená pridaná hodnota na úrovni podniku sa následne delí medzi štyri skupiny: mzdy zamestnancov, zisk majiteľa, úroky veriteľov z úverov podniku vrátane nájomného a dane odvedené štátu. Ak chce preto niekto zvýšiť podiel pridanej hodnoty na objeme vyplatených miezd, znamená to to isté, ako keby chcel znižovať podiel miezd na pridanej hodnote. Teda chce zvyšovať buď podiel majiteľov (zisk), alebo veriteľov (úrok) z celkového koláča a to na úkor miezd zamestnancov. To by od ľavicovej vlády nikto nečakal, ani ona sama. (Ďalšia možnosť je, že chce znížiť dane, ale to asi nemusíme rozoberať.)
Ak sa na to pozrieme z národohospodárskeho hľadiska, znižovanie podielu zamestnancov na celkovom koláči nie je pre súčasné Slovensko veľmi dobrý nápad, pretože podiel miezd na celkovej pridanej hodnote v ekonomike (teda na HDP) je aj tak jeden z najnižších v rámci bohatších krajín a teda majitelia/investori už majú dosť slušnú motiváciu investovať, keďže si z vytvorenej pridanej hodnoty nechávajú na európske pomery dosť veľa. Okrem toho na rozdiel od USA je na Slovensku veľmi nízky podiel vlastníctva akcií medzi zamestnancami, takže ani týmto nepriamym kanálom neprofitujú z vysokých ziskov.
Ministerstvo hospodárstva je dlhodobo známe tým, že až na výnimky nepatrí medzi intelektuálny výkvet slovenskej verejnej správy. Od podpredsedu vlády Čaploviča a jeho ľudí zase nikto nečaká, že budú rozumieť ekonómii – aj keď od vicepremiéra, ktorý má starosti MINERVU, by sme to čakať mali. Ak celý dokument berieme len ako prázdne úradnícke reči, nič strašné sa nestane, len pár bruselských úradníkov sa zasmeje v súkromí svojich kancelárií.
Ak to berieme vážnejšie, zostane pachuť v ústach: ako chce niekto realizovať sofistikované rozvojové stratégie, keď by prepadol zo všeobecnej ekonomickej teórie vyučovanej v prvom semestri… A či vlastne vie, čo naozaj chce.