Zdá sa, že Mikuláš Dzurinda už ten okamih, kedy mohol z politiky odísť s dôstojnosťou, premeškal. Zrejme ani on sám už si nedokáže predstaviť, že by sa ešte niekedy mohol stať väčšinou milovaný štátnik.
Bol september 1998, nedeľné ráno po volebnej noci. Na Žabotovu ulicu, do centrály Slovenskej demokratickej koalície, prichádza biela Octavia, z ktorej vyskakujú dvaja bodyguardi od súkromnej bezpečnostnej služby, najatej pre lídra, ktorý sa mal na ďalších osem rokov stať slovenským premiérom. A medzi tými urastenými chalanmi on, Miki Dzurinda, sviežo kráča k vchodu do budovy. Pred dverami ho zastavil starší chlapík, a so zmesou priateľskosti a nedôverčivosti sa ho spýtal: „Budeme sa mať lepšie?". Dzurinda nezaváhal: „Samozrejme." Aby pridal aj nejaký argument, naklonil sa k chlapíkovi a učiteľským tónom s nezameniteľnou dikciou dodal: „A viete prečo? Lebo my nebudeme kradnúť". Či mu to dotyčný ranný chodec uveril, už nikto nezistí. Väčšina slušných ľudí však na konci depresívneho mečiarizmu tomuto snu veriť chcela.
Dr. Jekyll & Mr. Hyde?
Je to smutné, ale v politike platí „Havlov paradox", že demokracia oveľa viac obmedzuje pravidla dodržiavajúcich demokratov než populistov a autokratov, ktorí sa rešpektovaním pravidiel neunúvajú. A platí aj odvodený paradox, že korupcia ničí oveľa viac tých, ktorí sa v úsilí o jej potlačovanie vydávajú za čistých, než špinavých, ktorí nič nepredstierajú. To sa veľmi rýchlo po prevzatí moci stalo Dzurindovi, a to sa nutne stane každému, kto káže o čistote a zabudne si vždy po príchode domov poutierať topánky. Potiaľto to vlastne nie je nič mimoriadne.
Na príbehu Mikuláša Dzurindu však je veľa mimoriadnych okolností. Napríklad pre mnohých nepochopiteľná podobnosť jeho politickej story s príbehom Dr. Jekylla a Mr. Hydea v tom, že Dzurinda sa za posledných 15 rokov stal stelesnením modernizácie krajiny a zároveň stelesnením straníckeho klientelizmu (dajme teraz nabok, nakoľko oprávnene, konštatujme len, že je symbolom oboch javov). Nie sú to však dve osobnosti v jednej osobe. Z Mikuláša Dzurindu totiž robia stelesnenie reforiem tie isté vlastnosti, ktoré z neho robia aj symbol politickej korupcie.
Oddanosť princípu
Kto si to nevšimol skôr, musel to pochopiť najneskôr v lete roku 2011, keď Dzurinda na otázku denníka SME, ktorý politik je jeho vzorom, odvetil – George W. Bush. Líder slovenskej pravice si vyberie medzi Slovačou extrémne nepopulárneho bývalého amerického prezidenta a ešte sa k tomu aj verejne prizná?
Áno, to je typický Dzurinda, a aj týmto výberom preukázal, že ho s Bushom spája jedna podstatná podobnosť. Tak Dzurinda ako Bush v úradoch, ktoré zastávali, preukázali takmer absolútnu oddanosť princípu „robím, čo považujem za správne, a je mi jedno, čo si o tom myslia ostatní".
Plus, dodajme pre účely analýzy krokov bývalého slovenského premiéra, „účel občas svätí prostriedky". Je to veľký hráč, trpezlivý a vytrvalý (behá maratóny). Keď vidí cieľ, prestáva sa zaoberať drobnosťami. Kto s ním robil politiku a nebol ešte nikdy zaskočený nejakým úskokom, mal buď obrovské šťastie, alebo je tak bezvýznamný, že nestojí ani za to, aby bol podvedený.
Prečo si škodí?
Táto osobnostná výbava dala Dzurindovi silu presadzovať reformy, ktoré by tu asi nik iný nepresadil. Nebolo to triviálne ani samozrejmé. Nikto neočakával, že v podmienkach, za akých vládol, môže presadziť tak veľa rozumných vecí. Tých pár Slovákov, ktorí boli v lete roku 2005 v miestnosti bratislavského hotela Bôrik, keď Mikuláš Dzurinda ako reformná hviezda zožal frenetický päťminútový standing ovation od českej podnikateľskej elity a otcov československej ekonomickej reformy po odpovedi na otázku, prečo vlastne robí reformy, ktoré ho oberajú o popularitu, na tú chvíľu hrdosti nikdy nezabudne. „Kéž bychom taky měli takové lídry," vraveli dojatí českí bardi v Dzurindovej hviezdnej hodine.
Na druhej strane, presne táto tvrdohlavosť spôsobila, že sa Dzurinda stal stelesnením straníckej korupcie a prehnitého prepojenia politických strán s biznisom. To je pozoruhodné, keďže sa za celú jeho politickú kariéru ani raz neobjavila nijaká dôveryhodná pochybnosť, že sa nechal skorumpovať. A tiež platí, že na Slovensku pôsobí hneď niekoľko strán, ktorých korupčnícke prepojenia z biznisom aj voľným okom presahujú všetko, čo by si ľudia v SDKÚ čo i len dokázali predstaviť.
Lenže jednak je tu už spomínaný odvodený paradox, že korupčné podozrenia najviac ubližujú tým, ktorí chcú s korupciou najviac bojovať. Je tu aj akýsi vzdor – Dzurinda si evidentne myslí, že modernizácia krajiny a ďalšie reformy sú podstatnejšie ako nejaké „rečičky" o vláčikoch, sitkách či gorilách. A okrem toho môžeme už roky neveriacky sledovať aj opakované prejavy Dzurindovej tvrdohlavosti, lojality, nevšímavosti. Toho až nepochopiteľného opakovania algorytmu „objaví sa podozrenie – pribúda priťažujúcich okolností – moji ľudia sa zamotávajú – ja ich bránim vlastným telom, nech sú škody akékoľvek". Robí to stále rovnako. Škodí mu to však stále viac. To, ako veci nevidí, ako nič nepočul, ako klebety nerieši, ako sa špekuláciami nezaoberá, už prekročilo hranicu, spoza ktorej by sa dalo vrátiť.
Mikuláš Dzurinda by si za zásluhy o modernizáciu a návrat Slovenska na Západ zaslúžil sochu na peknom mieste. Zaslúžil by si dôstojný odchod z politiky – a možno neskôr aj dôstojný návrat. Zaslúžil by si úctu, o ktorú sa, žiaľ, on sám oberá.
Blog vyšiel v denníku SME ako komentár.