V kauze pilotných sociálnych podnikov, ktoré ministerstvo práce napchávalo stovkami miliónov korún z našich vreciek, už možno pozorovať začiatok konca. Potvrdila to Európska komisia, keď urobila nie práve častý krok a pustila do médií časť informácií z auditu sociálnych podnikov na Slovensku ešte predtým, než bola vôbec napísaná oficiálna správa. Na základe týchto správ už existuje veľmi vysoká pravdepodobnosť, že sociálne podniky skončia rovnako ako nástenka – obrovský projekt z eurofondov si nakoniec zaplatíme sami a ešte si pridáme slušnú dávku hanby.
Pôvodne som sa chcel venovať tomu, ako v tejto súvislosti ministerka Tomanová a premiér Fico prekrúcajú skutočnosť, to už však asi nikoho nezaujíma. (Predsa len jeden príklad: ministerka víťazoslávne konštatovala, že komisia našla problémy len v dvoch sociálnych podnikoch z ôsmich, pričom pravda je taká, že EK kontrolovala len dva podniky, pretože v ostatných šiestich si Slovensko radšej nič od únie zatiaľ ani preplatiť nepýtalo).
Ľudia, s ktorými sa o kauze rozprávam, mi kladú úplne iné otázky, a to kombináciu nasledujúceho: Ako je možné že sa také niečo stane? Je to zámer alebo neschopnosť? Ako takáto škandalózna vec vzniká a prečo ju nikto nezastaví, kým nie je neskoro?
Reťazec cicania
Pripomeňme, že sociálne podniky sú výnimočnou zmesou problémov. Ministerstvo práce rozdalo neuveriteľných 800 miliónov korún na osem pilotných podnikov, z ktorých najmä štyri sa stávajú legendami. Človek pri nich nemôže hodiť kameňom bez toho, aby netrafil niekoho zo Smeru či HZDS. Správne nasmerovaní straníci sa ako včely na med usadzujú na strane podnikov, ich schvaľovateľov, ale aj dodávateľov a vytvárajú integrovaný reťazec cicania. Neuveriteľne predražená tvorba pracovných miest či tréningy začínajú predstihovať aj „nástenkové" sadzby. To všetko bolo zrealizované tak amatérsky, že zákony sa porušujú aj tam, kde sa ani „nemuseli".
Z ministerstvá práce aj z okolia Smeru presakujú rôzne neoverené informácie o tom, ktorá okresná či krajská štruktúra stála za ktorým podnikom, problém je však hlavne v ministerstve. Rôznych politicky a/alebo biznisovo dobre napojených jednotlivcov s „úžasnými" nápadmi vždy bolo a bude. Dôležité je, či na druhej strane stojí minister, ktorý obhajuje aspoň základný verejný záujem, a je obklopený úradníkmi, čo sú aspoň mierne odborne spôsobilí.
Dlhý zoznam
Žiaľ, tu nastáva zásadný problém. Ministerka Tomanová sa nielen stotožnila s týmto pofidérnym projektom, ale aj vyčistila ministerstvo od akéhokoľvek úradníka, ktorý by jej vedel vysvetliť, v čom je problém a ako mu predísť. Vine nemôže uniknúť ani ministerstvo financií, ktoré najprv púšťalo platby a až po zverejnení problémov médiami a SGI zastavilo preplácanie od júla minulého roku, čím však nezastavilo samotné mrhanie – naopak, ministerstvo práce mohlo ďalej používať slovenské rozpočtové prostriedky. Netreba asi ani hovoriť o premiérovi zaslepenom útočením na protivníkov, čo si za dva roky nedal skontrolovať, o čo ide. Zoznam inštitúcií, ktoré by mali zasiahnuť, je dlhý a obsahuje aj NKÚ, ÚVO či správy finančnej kontroly.
Slovensko má dosť inštitúcií, ministrov, rôznych úradníkov na to, aby sa kauzy ako sociálne podniky nediali a ak sa stanú, aby sa čo najskôr zastavili. Keď si však „nezávislé" inštitúcie nechcú páliť prsty, politici stoja na strane súkromného záujmu a kompetentných úradníkov preventívne zlikvidovali alebo zastrašujú, môžeme si byť istí, že popri nástenke, emisiách, Slavkovoch a sociálnych podnikoch buble pod povrchom desiatky menej nápadných káuz s rovnakým menovateľom.
Publikované v SME .