Na prvý pohľad vyzerá logicky a spravodlivo, ak učiteľ venuje rovnakú pozornosť každému žiakovi a ku každému pristupuje rovnako. V praktickej rovine to však nefunguje.
Jednému dieťaťu stačí na matematike abstraktné vysvetlenie delenia jednou vetou, druhé to pochopí po ukážke s reálnymi jabĺčkami v triede a tretiemu pomôže jednoduché vysvetlenie od spolužiaka na príklade zo života. Keďže rôzni žiaci vyžadujú odlišné formy podpory, rovnosť vo vzdelávaní by nemala byť interpretovaná ako povinnosť venovať sa všetkým deťom rovnakým spôsobom a rovnako dlho. Práve naopak, prejavom spravodlivosti a rovnosti môže byť i to, že jednému dieťaťu látku učiteľka vysvetlí v pár vetách a zadá samostatnú úlohu, ďalšej skupine detí ju vysvetlí na príklade a zadá skupinovú úlohu a inej žiačke a žiakovi sa individuálne venuje väčšiu časť hodiny. Učenie a organizácia práce v triede by sa mali prispôsobiť každému jednotlivému dieťaťu a jeho charakteristikám.
Rôzny prístup aj rôzne výsledky sú v poriadku
V odbornej diskusii o inkluzívnom vzdelávaní sa ako o najzásadnejšej požiadavke hovorí o nutnosti individualizovať pedagogický prístup. Prečo potom vyučujúci cítia výčitky svedomia, keď niektorým deťom pomáhajú viac než iným alebo keď sa na vyučovanie niektorých detí viac pripravujú? Ak sú deti rôzne, tak na to, aby napredovali, je potrebné poskytnúť im často výrazne odlišnú podporu a rôzny učiteľský prístup. Práve rôznosť v prístupe by mala byť považovaná za napĺňanie princípu rovnosti.
Rovnosť vo vzdelávaní by sme nemali zamieňať ani s rovnosťou výsledkov. Je naivné myslieť si, že by sa všetky deti mali stať jednotkármi vo všetkých predmetoch. Každé dieťa môže vynikať v inom predmete a mať odlišné danosti. Individualizácia vzdelávacieho procesu podporuje silné stránky detí, umožňuje im tak dosahovať úspech, a teda zvyšovať aj ich motiváciu učiť sa.
Krása rôznosti
Vyučujúci sa často odvolávajú na to, že výkon detí nevyhnutne ovplyvňujú rôzne špecifiká, ako zdravotný stav, pohlavie, sociálne zázemie rodiny, etnický pôvod, vžité vzorce správania či miera ovládania vyučovacieho jazyka. Súčasťou úspešnej individualizácie je však aj upustenie od stereotypných očakávaní a predsudkov. Pokiaľ totiž vyučujúci pristupujú k deťom s už vymedzenou predstavou možného výsledku, prispievajú k výskytu fenoménu, ktorý nazývame samonaplňujúce sa proroctvo.
Pokiaľ teda rovnosť vo vzdelávaní neznamená ani rovnosť v prístupe, ani vo výsledkoch, čoho presne sa týka? Čo presne znamená pojem rovnosť? Môže to byť autentická a neustála snaha učiteľa či učiteľky porozumieť komplexnému príbehu každého dieťaťa v triede, jeho rodinnému a sociálnemu prostrediu, zdravotnému stavu, osobnostným charakteristikám, a teda aj silným a slabým stránkam v učení. Vyučujúci by sa o to mali snažiť preto, aby našli najvhodnejší výchovno-vzdelávací prístup, vďaka ktorému bude môcť každé dieťa zažiť úspech a pokrok v učení – hoci rozdielny a v iných oblastiach a za rozdielne časové obdobie. No koncept rovnosti môže znamenať aj rovnakú ľudskú hodnotu všetkých detí a ich nepredvídateľného až záhadného potenciálu.
Článok bol uverejnený v marcovom vydaní časopisu Dobrá škola (VI. ročník, číslo 07, 2015), strana 4.