Kde bolo, tam bolo, urobili si príslušníci istej profesie cech, komoru alebo zväz. Zhodli sa, že nezaškodí lepšie reprezentovať profesiu navonok, spolu komunikovať smerom k zákonodarcom i výkonnej moci a chrániť si dobré meno.
Po sľubnom začiatku našli členovia komory ďalšie záujmy. Prišli na to, že ak sa im podarí urobiť členstvo povinným alebo povinné členstvo zachovať, môžu lepšie zabezpečiť, aby ľudia bez dostatočných kvalít nemohli ich profesiu vykonávať.
Čím ťažší je vstup do odvetvia, tým menej bude konkurencie a najlepšie je zabrániť členom konkurovať si navzájom – keď nik nerobí reklamu, ušetria všetci. Treba teda dôsledné skúšky a najlepšie aj povinnosť stráviť pár rokov ako lacná námezdná sila u niekoho, kto už členom je.
To umožní udržať ceny služieb na úrovni adekvátnej potrebám dlhodobého rozvoja tejto výnimočnej profesie. Výsledok nie je vo verejnom záujme, ale v záujme samoregulovanej profesie. Každá si svoje pozície aktívne a cielene drží, nehovoriac o tých, ktoré sa svoje teritórium snažia rozšíriť.
Keď istá prehnane liberálna vláda prijala zásady, ktoré mali obmedziť komory s povinným členstvom na odvetvia, kde je ich existencia odôvodnená, komory sa bránili. Vysvetlili špecifiká svojej profesie, ktoré si vyžadujú práve takú úpravu, ak nie tvrdšiu, a ukázali príklady z vyspelých krajín EÚ.
Profesijné organizácie bez povinného členstva pridávajú hodnotu: členovia sú členmi, lebo nimi chcú byť. A logicky, pluralita profesijných organizácií môže byť prínosná, lebo nie je dôvod, aby všetci príslušníci profesie vo všetkom súhlasili.
Každá slušná pravicová strana by si mala nájsť v programe miesto pre to, aby zabojovala aj na tomto nevďačnom fronte. Tam, kde malá skupina získava rentu na úkor všetkých ostatných, je ťažšie, ale o to dôležitejšie presadiť verejný záujem.
Publikované v SME.