Zákon predpokladá päť rôznych foriem kontroly mestských firiem, ale v realite sa vykonávajú často náhodne a ich kvalita a účinnosť sú otázne.
Mestské firmy sú zakladané podľa ustanovení obchodného zákonníka, no na rozdiel od iných spoločností majú už zo svojej podstaty špeciálne postavenie. Sledujú totiž verejný, nie súkromný záujem a čerpajú z verejných zdrojov za pôsobenia na voľnom trhu. Ak sú plne v rukách samospráv, nemusia dokonca ani súťažiť o zákazky prostredníctvom verejného obstarávania.
To všetko nevyhnutne prináša potrebu, aby mestské firmy podliehali prísnejšej a širšej kontrole ako iné spoločnosti. Tú má interne vykonávať dozorná rada, poslanci mesta zas môžu kontrolou poveriť hlavného kontrolóra alebo interpelovať riaditeľov firiem. Mestské spoločnosti spadajú aj do kontrolnej pôsobnosti NKÚ a v neposlednom rade majú obmedzené možnosti kontroly aj samotní občania. Ako sa tieto rôzne formy kontroly reálne uplatňujú?
Dozorné rady zasadajú sporadicky
Mestské firmy v prvom rade podliehajú vnútornej kontrole, ktorú vykonávajú kontrolné orgány spoločností, teda dozorné rady. Nakoľko v prípade eseročiek dozorné rady nemusia byť zo zákona zriadené, táto forma kontroly v niektorých prípadoch neexistuje.
Činnosť dozorných rád by sa mala prejavovať aspoň formálne ich pravidelnými zasadnutiami. Zo 184 oslovených mestských firiem s podielom samosprávy nad 20 percent nám o nich sto sprístupnilo informácie. Po potrebných úpravách vzorky (pri 12 ani neexistovala dozorná rada) sa ukázalo, že dozorné rady zasadali v rokoch 2010 až 2016 v priemere trikrát ročne. Pri dvoch tretinách firiem prebehli v priemere tri a menej zasadnutí ročne. Dozorné rady MFK Dubnica nad Váhom, a.s., a Vranovské mestské služby, s.r.o., napríklad nezasadali ani raz.
Zasadať je jedna vec, ale naozaj kontrolovať druhá. Ako v minulosti ukázali šetrenia NKÚ, mnoho dozorných rád svoje kompetencie poriadne nevyužíva a ich činnosť má v tomto smere výhradne formálny charakter.
Medzi úlohy dozorných rád napríklad patrí predkladať správy valnému zhromaždeniu. Dozorné rady v piatich náhodne vybraných samosprávach síce predkladali správy za rok 2015 presne tak, ako im ukladá zákon, no ich výpovedná hodnota výrazne kolísala.
Napríklad dozorná rada CZT Ružomberok, s.r.o., riešila nielen dodržiavanie právnych predpisov a stav hospodárenia a majetku spoločnosti, ale aj existenciu súdnych sporov, ukončenie zmlúv a uzatvorenie nových zmlúv. V správe aj jasne formulovala svoje odporúčania. Naopak v prípade spoločnosti Mestské lesy, s.r.o., Ružomberok dozorná rada v správe v zásade iba uviedla, že výsledky hospodárenia sú v súlade so zákonmi, že účtovná závierka verne zobrazuje finančnú situáciu firmy a že sa splnil plánovaný zisk. Ešte úspornejšie sa postupovalo pri spoločnosti TURIEC, a.s., správa obsahovala iba súhlas s účtovnou závierkou a s umorením účtovnej straty. Dozorná rada firmy Nitrianske komunálne služby, s.r.o., dokonca písomné správy ani nevyhotovuje a podáva ich ústne.
Aktivita dozornej rady pritom môže výrazne pomôcť zamedziť plytvaniu verejnými prostriedkami. V Brezne tento rok odvolali riaditeľa mestskej firmy LESY MESTA BREZNO, s.r.o., aj na základe toho, že predseda dozornej rady upozornil na pokračujúce nelegálne obchodovanie s drevom z mestských lesov. V Dolnom Kubíne člen dozornej rady mestskej firmy TEHOS, s.r.o., zistil, že spoločnosť predajom budovy výmenníkovej stanice a jej následným prenajímaním doposiaľ prišla o 53-tisíc eur.
Hlavní kontrolóri nemajú kapacity
Druhým zdrojom kontroly sú hlavní kontrolóri, ktorí napriek oprávneniu kontrolovať mestské firmy túto možnosť veľmi nevyužívajú. Až v dvoch tretinách z 50 najväčších slovenských miest neuskutočnili hlavní kontrolóri v rokoch 2010 až 2016 v mestských firmách ani jednu kontrolu ročne. Pre zaujímavosť, v samosprávach Bratislava-Nové Mesto, Nové Zámky a Šaľa nebola od 1. januára 2010 vykonaná kontrolórom v mestských firmách žiadna kontrola.
Iba 14 percent (39) zo všetkých kontrol sa uskutočnilo v mestských firmách, ktoré nie sú plne v rukách samosprávy. Súvisieť to môže s problematickou právnou úpravou takýchto kontrol, nakoľko ju kontrolóri majú možnosť vykonávať len v rozsahu dotýkajúcom sa majetkovej účasti obce. Tú však nemožno identifikovať, pokiaľ je účasť daná iba počiatočným finančným vkladom samosprávy. Aj keď usmernenie ministerstva vnútra v takom prípade predpokladá, že kontrole podlieha celkový majetok spoločnosti, v praxi je nemysliteľné, aby hlavný kontrolór mohol kontrolovať napríklad celý majetok banky, v ktorej má obec 0,01-percentný podiel.
Hoci sú kapacity kontrolórov obmedzené, ich činnosť môže priniesť zásadné odhalenia a dopomôcť k lepšiemu využívaniu verejných zdrojov. Napríklad, v roku 2016 hlavný kontrolór mesta Prešov uskutočnil hlbšiu kontrolu mestskej firmy PREŠOV REAL, s.r.o., pričom zistil, že počas rokov 2012 – 2014 sa riadne nedodržiavala zmluva medzi mestom a firmou, nekontrolovala sa účelnosť mnohých výdavkov, nedodržiavali sa pravidlá rozpočtového hospodárenia a obchádzali sa verejné obstarávania.
Okrem toho, že poslanci obecného zastupiteľstva môžu požiadať hlavného kontrolóra o vykonanie kontroly v akejkoľvek mestskej firme, môžu byť v tejto veci aj sami aktívni. Majú totiž právo požadovať od riaditeľov mestských firiem vysvetlenie vo veciach týkajúcich sa ich činnosti. Tento nástroj však využívajú rôzne. Kým v Košiciach si poslanci za roky 2010 – 2016 predvolali riaditeľov 35-krát, v Dunajskej Strede trikrát a v Nitre ani raz.
NKÚ veľa nezmôže
Kontroly môže vykonávať aj Najvyšší kontrolný úrad, no vzhľadom na jeho rozsiahlu pôsobnosť sa zameriava na mestské firmy len sporadicky. Za roky 2012 – 2016 kontroloval spolu 25 mestských firiem. Keďže len v 50 najväčších mestách pôsobí až 251 spoločností s majetkovým podielom mesta, keby mal NKÚ spraviť len jednu kontrolu v každej z nich, trvalo by mu to pri tejto frekvencii 50 rokov. A aj keď dôjde k zisteniu pochybení, zverejnenie správy často nie je dostatočnou pákou na vymáhanie naplnenia odporúčaní úradu.
V neposlednom rade možno vyzdvihnúť aktivity občanov. Pri kontrole prostredníctvom infožiadostí sa však pravidelne ukazuje, že jej možnosti (obzvlášť pri firmách s menej ako stopercentným podielom obcí) sú v praxi veľmi obmedzené. Ako sme písali v predchádzajúcom článku, aj pri jednoduchej žiadosti o priame sprístupnenie zakladateľských dokumentov firiem, ktoré sú čisto v rukách 50 najväčších samospráv, nám vyhovelo menej ako 60 percent podnikov. Podobne zle sú na tom firmy aj v zverejňovaní informácií na svojich webových stránkach.
Aký je výsledok?
Zákon predpokladá päť rôznych foriem kontroly mestských firiem, ale v realite sa vykonávajú často náhodne a ich kvalita a účinnosť sú otázne.
Dozorné rady zasadajú v mnohých prípadoch len sporadicky a ich činnosť má často iba formálny charakter. Okrem toho, že hlavní kontrolóri majú obmedzené kapacity, narážajú aj na nedostatočnú zákonnú úpravu v prípade firiem, kde samospráva nie je jediným spoločníkom. Zriedkavé kontroly môžu súvisieť aj s nezáujmom poslancov, ktorý je možné pozorovať aj pri sporadickom využívaní interpelácií riaditeľov firiem. Účinnosť kontroly zo strany NKÚ a občanov je zas obmedzená nedostatočnými nástrojmi na vymáhanie nápravy pochybení a slabým prístupom k informáciám.
Za riešenie však nepovažujeme vynakladať ďalšie prostriedky na súkromných audítorov, ktorí by verejnú kontrolu len suplovali. Namiesto toho by sa malo pristúpiť k zefektívneniu existujúcich postupov – napríklad dosadzovaním odborníkov do dozorných rád a rozšírením ich kompetencií, zvýšením kapacít útvarov hlavných kontrolórov a spresnením zákonnej úpravy, či riadnym zverejňovaním informácií zo strany samotných mestských firiem.
Článok bol uverejnený v Denníku N.