Róbert Fico nikdy nepatril k mojim obľúbeným politikom. Kým sa nestal premiérom, ani som ho veľmi nesledoval – ide z neho na môj vkus priveľa negatívnej energie. Počas uplynulých štyroch rokov sa mu však pri monitorovaní verejného života nedalo vyhnúť a popri všetkých frustráciách vyvolávaných vo mne jeho vládnutím som si uvedomil, že existujú tri veci, ktoré musím rešpektovať. A keďže na Silvestra treba s láskou a pozitívne, tu sú.
1. Nechytal voličov na svoje súkromie a bulvárnu celebritnosť. Róbert Fico ukázal, že sa možno stať premiérom a udržať si rekordnú popularitu napriek tomu, že sa s bulvárom veľmi nehrá na celebritnú hru, v rámci ktorej ich pozve aj na záchod (viď napríklad Monika Flašíková-Beňová, ale v menšej miere aj Róbert Kaliňák). Súkromie si jednoducho stráži – cynik môže pri pohľade na kauzy s vinicou, matkiným bytom, školou svojho syna, priamym grantom pre manželku a nežnými objatiami pre právnu zástupkyňu povedať, že mu nič iné ani nezostáva. Možno mám selektívnu pamäť, ale rovnako si nepamätám, že by sa zúčastňoval rôznych stupídnych kvízov a chytákov, ktoré pod zámienkou demokracie radi organizujú niektoré mediá (a la „s akým i sa píše debil"?) Môžete namietnuť, že toto nie je pre dobrého lídra to najdôležitejšie a plne súhlasím. Ale je to veľmi osviežujúce.
2. Zaujíma ho viac láska jeho vlastných voličov ako obdiv rôznych medzinárodných inštitúcií či elít. Róbert Fico je populista. To by samo o sebe ešte až tak nevadilo, ale on je populista deštruktívny – buduje na tom, čo je v našej duši škaredé, nie na našich nádejách. Napriek tomu si cením, že najdôležitejší na svete sú pre neho vlastní voliči. Nepochybujem o tom, že keby mal Fico na výber medzi vášnivým obdivom jednej väčšej stredoslovenskej dediny, úprimným uznaním nejakého vysokopostaveného predstaviteľa Medzinárodného menového fondu a pochvalou od Martina Bútoru, zostali by washingtonský ekonóm aj bratislavský analytik na ocot.
Najlepším analytikom tejto Ficovej sebaadorácie prostredníctvom voličov je Dag Daniš, ktorý asi najvýstižnejšie uchopil to, že často nejde ani tak o politicky racionálnu, ale o psychologickú potrebu, možno až patológiu. V slovenskej politike je však podľa mňa táto patológia rešpektuhodná, pretože ničím slovenskí voliči netrpia oprávnenejšie ako pocitom, že ich lídri si cenia názor všetkého možného, len nie vlastného elektorátu. Pred vstupom do únie ešte existovala akási racionálna základňa pre tento fenomén, dnes však niektorým slovenským politikom umožňuje vyhnúť sa nepríjemnej pravde o tom, že vlastní voliči ich veľmi nežerú.
3. Niekde vnútri vie, čomu vlastne nerozumie. Aj v kruhoch špičkových ficológov existujú debaty o tom, či Fico pochopil, že do určitých vecí sa nemá vŕtať, až po páde koruny spôsobenom jeho rečami po nástupe k moci, alebo či to tak bolo aj predtým. Nech je to tak či onak, odvtedy vidno, že Fico má vedomie limitov vlastného poznania, najmä vo vzťahu k ekonomike. I preto sa v nej rýpal len minimálne – prijal euro, nezvyšoval dane a uspokojil sa s možnosťou rozdeľovania neustále rastúcich možností verejnej pokladne. Kríza tento jednoduchý život ukončila, ale aj v ostatných 15 mesiacoch vidíme, ako premiér chápe, že sú veci, v ktorom brutálna a brilantná propaganda nestačia. Môžete namietať, že u premiéra by sa očakávalo aj čosi viac a ja súhlasím. Ale pamätám si ešte veľkého Vladimíra M., a plejádu ďalších politických špičiek, ktorí podobnou skromnosťou netrpia. Najviac sa obávam toho, keď Róbert o túto skromnosť príde.
Toto nie je ani skryto ironické rýpnutie, ani oneskorená konverzia Šavla na Pavla. Len konštatovanie, že aj na škodlivom politikovi možno niečo obdivovať, prípadne sa aj naučiť. Bolo by fajn, keby sa od premiéra dali učiť aj pre krajinu dôležitejšie a prospešnejšie veci.
Veľa šťastia v roku 2010.
Blog publikovaný v eTrende.