Ako ukazuje aj aktuálny český prípad, doživotné udeľovanie akademických titulov prezidentom je prežitok. Je dobré, že Dušan Čaplovič s ním chce skoncovať. Otázka je, ako a či vôbec sa mu to podarí.
Českou akademickou obcou otriasa v novodobej histórii bezprecedentný postoj prezidenta Zemana, ktorý zvažuje nevymenovanie literárneho historika a kritika Martina C. Putnu za profesora. A to i napriek tomu, že docent Putna splnil, podľa vedeckej rady svojej alma mater, všetky nevyhnutné odborné náležitosti. Prezident tak vstupuje do autonómie vysokej školy v oblasti riadenia ľudských zdrojov.
Žiaľ, v našom regióne nie je takéto správanie politika ničím novým. Zasahovanie politika do vymenúvania profesorov sme zažili aj na Slovensku za ministerky Slavkovskej či vtedy, keď minister Mikolaj v rámci svojho boja proti súkromným vysokým školám zdržiaval návrhy na vymenovanie profesorov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave.
Tieto skúsenosti poukazujú na „nepochopenie" právomocí politikmi a zároveň otvárajú zásadnejšiu diskusiu o tom, či udržiavanie historických reliktov v podobe štátnych profesúr prospieva alebo neprospieva vysokému školstvu na Slovensku.
Produktivita je viac než titul
V dnešných časoch doživotné celoštátne tituly profesor, ale aj docent strácajú svoje opodstatnenie. Jedným z dôvodov je zvýšená mobilita vedeckých pracovníkov naprieč hranicami štátov. Pre týchto ľudí je oveľa dôležitejšia ich skutočná vedecká produktivita než titul.
Inými slovami, ak by k nám dnes prišiel držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz, tak podľa našej legislatívy by musel absolvovať peripetiu administratívnych úkonov predtým, než by získal rovnaké práva ako slovenský profesor ekonómie. A zároveň len čo slovenský profesor či docent opustia hranice nášho štátu, tak ich titul je vo vyspelom svete nepoužiteľný.
To súvisí s druhým problémom štátnych titulov profesor a docent, ktorým je, že neodzrkadľujú momentálny vedecký výkon, ale sú udeľované raz a navždy. Pričom z pohľadu kvality vysokých škôl je dôležitejšie ako titul to, či je vedecko-pedagogický pracovník aktívny, či je súčasťou aktuálnych výskumných trendov vo svojej oblasti a ako sa venuje študentom.
Do tretice, ako ukazuje skúsenosť s prezidentom Zemanom a bývalými slovenskými ministrami školstva, v prípade profesorských titulov vstup politikov do ich vymenovania otvára cestu skôr politikárčeniu a presadzovaniu vlastných, ničím nepodložených predstáv než k zvyšovaniu kvality a prestíže vysokých škôl.
Odporcov bude veľa
Z uvedených dôvodov je chvályhodné, že správa o stave slovenského školstva, ktorú predložil minister Dušan Čaplovič, obsahuje návrh na zrušenie celoštátnych titulov profesorov a docentov. Druhá vec je, či a ako sa tento návrh podarí zrealizovať.
Na jednej strane rady jeho odporcov budú početné, a to najmä medzi súčasnými držiteľmi týchto titulov. Tituly sú totiž nielen otázkou prestíže, ale ľudia s titulmi sú aj podmienkou na získanie akreditácie vysokých škôl. Hodnota ľudí s titulmi je teda pri existujúcom systéme vysoká, a zrušením titulov by títo ľudia prišli o svoju exkluzivitu.
Na druhej strane je dôležité, ako bude navrhovaná zmena vykonaná. Zrušenie doživotných slovenských titulov by malo byť sprevádzané zavedením indikátorov kvality vedecko-pedagogických pracovníkov, ktorých definovanie a napĺňanie by mala hodnotiť Akreditačná komisia alebo iný nezávislý odborný orgán.
Indikátory by mali merať reálny výkon vysokoškolského pracovníka a jeho prínos pre zabezpečenie kvality vedecko-vzdelávacieho procesu na univerzite, kde pôsobí. Týmto sa nielen zvýši kvalita vysokých škôl, ale zároveň sa zúži priestor pre nevhodný vplyv politikov vo vysokom školstve.
Článok bol publikovaný ako komentár v SME.