Zamestnanec absolvuje vo firme pohovor a ak je vybratý, stáva sa zamestnancom „personálky". Po určitom čase sa stane zamestnancom firmy na určitý čas, a potom opäť agentúry. Na jeho ohodnotení a práci to nič nemení, ale nestáva sa trvalým zamestnancom.
Výsledok je veľmi podobný situácii, keby štát ponechal zamestnávateľovi a zamestnancovi zmluvnú voľnosť. Zamestnanec sa napriek podmienkam menej výhodným, než by si želali tvorcovia Zákonníka práce, zamestná, lebo práca a pláca sú pre neho zjavne atraktívnejšie ako iné možnosti. Zamestnávateľ si zas udrží flexibilitu, ktorú pri svojom podnikaní vyžaduje.
Čo znamená v tomto prípade ochrana zamestnanca? To, že z peňazí zamestnávateľa a zamestnanca personálna agentúra každý mesiac ukrojí nejaký diel. Je to jej odmena za to, že umožňuje obísť neflexibilný zákon.
Podobnú protislužbu ponúkajú u nás firmy, ktoré vydávajú stravovacie poukážky – platíme im centy z každého eura, ktoré zamestnávateľ zaplatí „na stravu" zamestnancov prostredníctvom poukážok, a ďalšie centy, keď tie isté poukážky reštauratéri či obchodníci menia naspäť za peniaze.
Zamestnávateľ by peniaze mohol poskytnúť priamo, štát by o zodpovedajúcu sumu znížil daň a všetci by ušetrili tých nezanedbateľných pár centov z eura. Kde obe strany chcú, trh si nájde cestu, len medzitým niekomu zbytočne zaplatíme za službu, ktorá by bez dobre mienenej regulácie neexistovala.
Uverejnené ako stĺpček v SME .