V pondelok sme si pripomenuli 60. výročie „Víťazného februára". Teda, pripomenuli aj nepripomenuli. Ako pri viacerých iných príležitostiach, aj teraz sa v Českej republike, ktorá Február prežívala rovnako ako my, udalosti pripomínali na úplne inej úrovni ako na Slovensku. Česká verejnoprávna televízia už takmer celý minulý týždeň vyhradila počas hlavného spravodajstva priestor na hodnotenie toho, čo sa udialo v dňoch 20. – 25. februára 1948. V predvečer výročia samotného puču zaradila ČT 2 do vysielania dokumentárne filmy, ktoré približovali udalosti a okolnosti spred šesťdesiatich rokov. Počas samotného dňa „D", teda 25. februára, sa v Čechách konalo viacero akcií, či už historicko-vedeckého, alebo politického rázu, s účasťou čelných predstaviteľov štátu.
Na našej strane rieky Moravy sme si toto výročie skoro ani nevšimli. Od STV väčšina divákov už asi žiadnu významnejšiu reflexiu dôležitej historickej udalosti neočakáva. V politickej aréne sa uplynulé dni niesli v duchu vnútrostraníckych šarvátok v opozícii a v duchu hodnotení situácie v Kosove a Srbsku, ktoré však viac vyplýva z vnútropolitických záujmov našich politikov než zo skutočných potrieb obyvateľov balkánskeho regiónu. V každodennom zhone akosi nezostal čas na zamyslenie sa nad našou minulosťou a nad poučeniami, ktoré nám priniesla.
Nebol čas uvedomiť si, že niekedy podcenenie situácie demokratickými silami a zaoberanie sa parciálnymi problémami má fatálne následky pre prežitie demokracie ako takej. V roku 1948, ako aj viackrát potom, si demokratickí politici naivne mysleli, že nedemokratické sily, t. j. komunisti, budú hrať rovnako čestne ako oni podľa platných zákonov a princípov demokracie. Nedostatočne reflektovali signály, ktoré svedčili o opaku, a neboli tak schopní brániť kľúčové záujmy spoločnosti, čo by malo byť hlavnou úlohou politikov. Je jasné, že českí a slovenskí politici nemohli zmeniť začlenenie krajiny do sovietskeho bloku, ale mohli sa k nástupu totality postaviť ráznejšie a poukázať na to, čo sa deje. Premrhanie takejto šance poškodilo z dlhodobého hľadiska pokladenia zdravých základov demokratickej a občianskej spoločnosti.
Budovaniu demokracie na Slovensku dnes neprospieva, že sme si v posledných dňoch nenašli čas ani na hodnotenie toho, čo Február a to, čo po ňom nasledovalo, urobil s bežnými občanmi. Čo spravila moc s ľuďmi, ktorým, ako by napísal Mňačko, zachutila, a ako by sme sa k takýmto osobnostiam našej minulosti a ich správaniu mali stavať s odstupom času… Inými slovami povedané, nevyužili sme túto osmičku na hlbšie zamyslenie sa nad našimi nedávnymi dejinami, ktoré na Slovensku potrebujeme ako soľ. Nie sme totiž na niečo také u nás zvyknutí. Toto sa prejavuje tak pri príležitosti historických výročí, ako aj v každodennej výučbe dejepisu či literatúry.
Náš doterajší postoj k dejinám by sme mali zmeniť. V dlhodobom horizonte by to malo byť najmä cez zmeny vzdelávacieho systému, a to také, aby sa jedným z jeho atribútov stalo kritické myslenie, ktoré by malo byť súčasťou výučby o dejinných udalostiach. Priestor na reparát máme aj v najbližších mesiacoch v rámci pripomínania si ďalších dôležitých historických medzníkov. K prvej osmičke totiž pribudnú tento rok aj ďalšie: 1918, 1938, 1968 a 1988. Všetky tieto osmičky spája to, že na jednej strane mali veľký význam pre Slovensko a na druhej strane by si zaslúžili hlbšie zhodnotenie, čo ktorá z nich pre našu krajinu znamenala a aký odkaz nám zanechala pre súčasnosť. Ak ich odignorujeme rovnako ako tú prvú, bude to pomerne výrazným znakom (ne)schopnosti sebareflexie Slovenska a najmä jeho politických a intelektuálnych špičiek. Iste, môžeme sa venovať radšej nekritickému spomínaniu na výročie narodenia Juraja Jánošíka ako sme toho boli svedkami pred necelým mesiacom. To však len dokreslí neutešený obrázok o hodnotách a úrovni poznania a kritického postoja k histórii v našej krajine.