Článok Euro ako symbol minulosti publikovaný v Respekte a zároveň na tomto blogu vyvolal medzi čitateľmi polemiku o tom, či Estónsko naozaj môže a má byť vzorom pre postkomunistickú Európu. Pre obohatenie diskusie prikladám polemiku, ktorá vychádza v aktuálnom čísle Respektu.
Reakcia čitateľa: Estonsko země zaslíbená?
Estonsko je považováno za vítěze nevyhlášené soutěže o nejlepší model post-komunistického kapitalismu. Analytikům stačí vysoké tempo růstu, liberální reformy a Skype k závěru, že pobaltská ekonomika je na nejlepší cestě dohnat a předehnat rostoucí, ale pomalu reformující Čechy či Slovince (viz Respekt 8/2006 a 1/2007). Bližší pohled však naznačuje, že estonská ekonomika nestojí jen na odvětvích orientovaných do budoucnosti a navíc, že liberální reformy umožnila značně neliberální politika. Inspiraci musíme hledat jinde.
Struktura exportu malých otevřených ekonomik vypovídá hodně o předpokladech pro budoucí ekonomický rozvoj. Zatímco český vývoz stojí na automobilovém průmyslu a strojních a elektronických zařízeních, estonský na reexportu smontovaných elektronických a telekomunikačních zařízení, dřevě a nábytku. Tato odvětví jsou daleko citlivější na konkurenci zemí s levnou pracovní silou, neboť jsou náročná na práci a více spoléhají na jednotlivé kontrakty se zahraničními zákazníky než na dlouhodobé investice.
Pokud se podnikatelské prostředí a politická situace na východ od EU stabilizuje, skandinávští zákazníci se mohou snadno přeorientovat tam. Česká exportní odvětví jsou kapitálově náročnější a stojí na investicích s dlouhodobou návratností. Přesun na východ je sice také pravděpodobný, ale bude to postupný proces, který dává více prostoru pro rozvoj služeb s vyššími nároky na lidský kapitál. Další výhodou kapitálově náročných odvětví je, že vytváří lépe placená místa pro pracovníky, kteří vytváří poptávku po službách zaměstnávajících mnoho dalších.
Obdivovatelé Estonska poukazují na překotný rozvoj informačních technologií a dalších sofistikovaných služeb, které exportní statistiky zatím neumí zachytit. Tvrdí, že estonská budoucnost stojí na nové ekonomice, zatímco Visegrádský model uvízl v industriálním věku. Dostupné informace však naznačují, že Estonsko a ostatní pobaltské země mají rozvinutější služby jen v oblasti logistiky, především proto, že přes ně proudí ruské komodity na západ. Rozvoj ostatních odvětví nové ekonomiky je přinejmenším srovnatelný a rozhodně nenaznačuje, že by tyto obory nahradily chybějící průmysl.
Nakonec ani Irský hospodářský zázrak, s nímž je Estonsko také srovnáváno, nikdy nestál jen na informačních technologiích. Tradiční průmyslové a chemické výrobky tvořily vždy alespoň dvě třetiny irského exportu.
Nakonec i Skype, vydávaný za symbol estonského úspěchu, ukazuje, že ve strategických rozhodnutích nadnárodních firem hraje Praha stejnou roli jako Talin. Skype založili v Talinu Švéd s Dánem, kteří přinesli technologii umožňující zdarma nebo velmi levně telefonovat kamkoli na světě. Firma sídlí v Lucembursku, marketing řídí z Londýna a v Talinu, stejně jako v Praze, má vývojová centra. Když firmu koupil americký gigant eBay, tak ze zaplacených dvou a půl miliard dolarů bylo jen málo vyplaceno v Talinu.
Za pověst technologicky vyspělé země tak Estonsko vděčí spíše veřejné kampani, která připojila všechny školy, úřady a další veřejná míst na Internet. Na rozdíl od českého "Internetu do škol", efektivně a bez nařčení z korupce.
Nicméně je faktem, ze Estonští politici prosadili reformy, o kterých se v ostatních post-komunistických zemích nanejvýše jen diskutuje. Našli tedy recept, který by bylo možné zopakovat i jinde? Odpověď je spíše záporná, neboť tamní ekonomický liberalismus do značné míry stojí na neliberální politice. Na začátku transformace Estonci neudělili občanství a tudíž hlasovací právo Rusům, kteří tvořili téměř 30 procent populace. Většina z nich pracovala ve zkrachovalých sovětských fabrikách a žila v regionech, kam se zahraniční investice dlouhodobě nehrnou. Transformace na ně dopadla velmi tvrdě a dodnes se potácí v sociálních problémech a na hranici chudoby. Pokud bychom chtěli zopakovat Estonskou reformní strategii, museli bychom na začátku transformace odebrat hlasovací právo všem voličům z Moravy a dodnes jej nevrátit nikomu z Ostravska.
Českou politiku by to jistě posunulo blíže k liberálním reformám, avšak mimo demokratické mantinely.
Zdeněk Kudrna
A tu je moja reakcia: Je estónske hrozno naozaj kyslé?
Polemiky tohto typu ľahko zdegenerujú do výmeny protiargumentov a protiprotiargumentov, ktoré zaujímajú len do seba zakliesnených autorov a neprinášajú veľa čitateľom. Preto sa pokúsim vo svojej reakcii na článok pána Kudrnu poukázať skôr na dva jeho omyly, ktoré sa často vyskytujú (nielen) v českej diskusii o hospodárskej politike. Pred tým však spomeniem dve estónske výhody oproti Českej republike, ktoré nespochybnil: výrazne nižšia miera korupcie a dlhodobá udržateľnosť verejných financií. Tie by samy o sebe stačili na to, aby sme pobaltskú krajinu považovali za hviezdu postkomunistických krajín.
Prvým a zásadným omylom je pripísať schopnosť razantne reformovať nedostatočnej demokracii. Zdeněk Kudrna vzťahuje estónsky úspech k odobratiu volebného práva chudobnejšej a reformami viac postihnutej ruskej menšine. Nejde v českých podmienkach o nový argument. Prezident Klaus ešte pred dvoma rokmi zmietol slovenské reformy zo stola tým, že sa môžu udiať len v nevyspelej demokracii. Je úplne legitímne, ak politik, intelektuál či volič preferuje menej radikálne zmeny aj za cenu, že jeho životná úroveň neporastie až tak rýchlo. Osobitne legitímne je to v krajine ako Česko, ktorá z globálneho hľadiska patrí medzi bohaté. Nie je však v poriadku, ak túto svoju vôľu po väčšom pokoji za cenu nižšieho rastu zakrýva zdanlivo objektívnymi príčinami, prečo reformy nie sú možné a vlastne ani z demokratického hľadiska vhodné.
Takmer rovnaký reformný ťah a následnú hospodársku dynamiku zaznamenávajú už niekoľko rokov Litva, Lotyšsko. Nedávno sa k nim pridalo Slovensko a v minulom desaťročí bolo v rovnakej kategórii Írsko. V Írsku ani na Slovensku žiadnych Rusov bez pasov niet a nie je ich veľa ani v Litve. V Estónsku a Lotyšsku, kde Rusov bez občianstva veľa je, pokračuje liberálna hospodárska politika aj napriek zmenám vlád, napriek účasti ľavice na moci a postupnom získavaní občianstva zo strany ruskej menšiny. Teória o vzťahu estónskych reforiem k občianskym právam preto ako vysvetlenie neobstojí.
Druhým zásadným omylom je tvrdenie, že „struktura exportu malých otevřených ekonomik vypovídá hodně o předpokladech pro budoucí ekonomický rozvoj" a Česko je vo výhode, lebo jeho exportné odvetvia, napríklad autá a stroje „jsou kapitálově náročnější a stojí na investicích s dlouhodobou návratností". O budúcom ekonomickom rozvoji hovorí najmä celková konkurencieschopnosť ekonomiky, ktorá sa môže prejavovať v ľubovoľnom odvetví. Vzdelaní ľudia, dobrá infraštruktúra, makroekonomická stabilita či vhodné podnikateľské prostredie môžu udržať konkurenčnú výhodu a pomôcť prosperite celej krajiny bez ohľadu na odvetvovú štruktúru hospodárstva. Dánsko má veľmi sofistikované a globálne úspešné potravinárstvo, Fínsko zase drevársky priemysel. Ani jedna krajina nemá silné postavenie v automobilovom priemysle. Naopak, najviac automobilov v starých krajinách vyrába Belgicko, ktoré patrí skôr k európskemu hospodárskemu priemeru.
Na záver len pripomenutie jedného faktu: to, že Estónsko predbehne z hľadiska životnej úrovne Českú republiku, nie je vec dlhodobej a neistej perspektívy, ale troch-štyroch rokov. Otázkou dnes je, či sa bude Tallinn Prahe ďalej vzďaľovať, alebo nie. Má význam diskutovať o tom, či stačí doterajší mierny pokrok alebo sa česká ekonomika chce vzopäť k zrýchleniu tempa aj za cenu bolestivých zmien a obetovania niektorých iných cieľov. Snaha tvrdiť, že estónske hrozno je kyslé, na tom nič nezmení a nemá význam ňou márniť čas. Rovnako nemá zmysel sa nádejať, že česká ekonomika výrazne zrýchli sama od seba.