Môžeme dúfať, že je to len majstrovky rozohraná komunikačná hra. Najprv vypustia všetku tú zdaňovaciu hrôzu, počkajú na reakcie a kde bude odpor najsilnejší, o krôčik milosrdne ustúpia. A ešte tým zdôvodnia nejaké to šetrenie. Lenže ono sa skôr zdá, že to nijaká hra nie je.
Štatistický politik
Dobrý politik musí mať schopnosť uvažovať štatisticky. Ak normálny človek na ulici stretne troch ľudí, z ktorých dvaja mu vynadajú a jeden ho pochváli, asi bude zarazený alebo skľúčený. Ale „štatistický" politik je úprimne potešený – veď sa mu práve potvrdilo, že ho podporuje tretina ľudí. Dobrý politik skrátka vie, že na úspech ho nemusia milovať všetci, stačí dosť veľká skupina na to, aby mu zaistila zvolenie a účasť na vláde.
Čítajúc návrhy Smeru na zmenšenie nerovnováhy medzi verejnými príjmami a verejnými výdavkami sa zdá, že toto „štatistické" majstrovstvo zvládli v Smere výborne.
Ako príklad môže poslúžiť zvýšenie dane z príjmu pre firmy (z 19 na 23%). Že to obmedzí ich chuť a možnosti investovať do nových nápadov, najímať nových ľudí, to sú možné, ale pre väčšinu dosť abstraktné budúce dôsledky. Že sa nejakí investori rozhodnú investovať radšej v daňovo výhodnejšom susedstve, je tiež len hypotéza. Že to povedie k optimalizácii a obchádzaniu daní a že sa podnikatelia stanú viac špekulanti ako nositelia inovácií a zamestnania, nie je možné, ale isté. Nevadí, aspoň bude s kým verbálne bojovať – náš „jeden z troch" na ulici nás za to bude milovať.
Myš v mixéri
Alebo živnostníci. Je ich len pár stotisíc. Navrhovaná smršť zmien v platení odvodov síce nepoteší ani jedného, ale väčšina (tí, ktorí naozaj zarábajú málo alebo sú dobrí v optimalizovaní) to nejako prežije a zaplatí o tých pár stoviek eur ročne viac. Vysokopríjmoví živnostníci, ktorí neoptimalizujú, to prežijú tiež – asi ako myš, ktorú niekto strčí do mixéra. Zvýšenie odvodov o niekoľko tisíc eur ročne je likvidačné opatrenie. Ale takíto ľudia – ak zarátame aj ich rodiny – sa počítajú len v desaťtisícoch. Smer volilo cez milión voličov.
S osekaním 2. dôchodkového piliera je to zložitejšie. Na starobu si v ňom na vlastných účtoch sporí okolo 1,5 milióna ľudí, ktorí – ak sa podiel odvádzaných odvodov zníži z 9 na 3 percentá mzdy – takouto zmenou prídu o dve tretiny svojho budúceho dôchodku zo sporenia. Výmenou za stovky miliónov v rozpočte, ktoré môže vláda použiť okamžite. Lenže ani tu asi veľká vzbura nehrozí. Sporia „pasívne", z peňazí, ktoré by tak či tak na odvodoch zaplatili, takže väčšina to nevníma ako vlastné úspory. Navyše, mnohí nevedia posúdiť dôvody doterajšieho veľmi nízkeho zhodnotenia, takže ľahko prehliadnu, že hoci aj nízko zhodnotené súkromné vlastníctvo je oveľa viac než neistý (nereálny) prísľub budúceho štátneho dôchodku.
Špeciálne dane pre „veľké firmy" nakoniec tiež zaplatia len občania vo vyšších cenách a horších službách – ale tých pár centov navyše na každej faktúre sa stratí. A keby nie, bude tu ďalší verejný nepriateľ, s ktorým sa bude dať verbálne bojovať. Čo viac si môže Smer želať?
Potiaľto je to vcelku dobre rozohraná partia, v ktorej hrozia len pomerne malé škody na popularite (hoci veľké škody na ekonomickej aktivite).
Zbytočné žmýkanie?
Sumár všetkých návrhov na zníženie deficitu znamená, že nás čaká experiment, či Slovensko dokáže ekonomicky rásť aj s vyšším zaťažením ekonomickej aktivity. Experiment do veľkej miery zbytočný. Takmer žiadne doteraz popísané zvyšovanie daní a odvodov by na požadovené zníženie deficitu nebolo potrebné, ak by vláda sústredila sily na lepší výber dane z pridanej hodnoty. „Pokiaľ by sme dosahovali rovnakú efektívnosť výberu ako je priemer v krajinách EÚ, …by sme zvýšili výnos o 1,1 miliardy eur (v roku 2010, odvtedy už by táto suma bola vyššia, pozn. autora)," píše sa v jarnej analýze Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií.
Inými slovami, ak by sme dokázali zlepšiť efektívnosť výberu DPH na úroveň, akú sme už kedysi dosahovali (v rokoch pred príchodom prvej Ficovej vlády), takmer celá suma, ktorú treba na zníženie deficitu pod 3% HDP do konca budúceho roka, by bola pod strechou.
Dá sa pochopiť, že vláda potrebuje viac – na rôzne užitočné aj úplne zbytočné veci. Nepochopiteľné je však to, že sa chystá väčšinu tých peňazí vyžmýkať z ekonomickej aktivity, a nie z úspor v zbytočných výdavkoch, z lepšieho výberu daní, zdanenia spotreby či majetku. Výsledkom bude ubíjanie motivácie ekonomicky aktívnych. A to sa potom budú ťažko zabezpečovať tie „istoty", ktorým voliči Smeru uverili.
Táto hra, akokoľvek sa zdá byť majstrovsky rozohraná, nakoniec bude mať len veľmi málo víťazov. Zrejme sa za nich budú môcť považovať len tí, ktorým k spokojnosti stačí, že hoci sa nemajú lepšie, aspoň sa ostatní majú horšie. Ak to bude stačiť „jednému z troch", máme problém.
Článok bol publikovaný v denníku SME 4. júna 2012.