Nedávno sme s priateľmi skúsili takú hru. Jeden hral opozičníka, druhý koaličného politika – a úlohou oboch bolo simulovať čo najreálnejšie, ako by taká debata mala vyzerať. Keď sme skončili, priateľ, ktorý si zahral ministra Ficovej vlády a s chuťou si vyskúšal niekoľko techník slovného súboja, s nadšením zvolal: „Ale veď byť takýmto akože sociálnym demokratom je úžasne ľahké! A príjemné!"
Je to človek, ktorý sociálnym demokratom alebo nebodaj ľavicovým populistom naozaj nie je. To len na vlastnej koži precítil, čo všetci intuitívne cítime. Totiž: ak ste v pozícii, že nemáte nijaké zábrany slušnosti či rozumu (pretože vaši voliči to neočakávajú), a keď môžete bez zábran rozprávať čokoľvek, čo si myslíte, že na ľudí zaberá, dáva vám to krídla neporaziteľnosti.
Preto sa Kaliňák, Maďarič, Počiatek a podobní populisti či marketingoví socialisti cítia v debatách tak dobre (predvádzajúc stále rovnakú techniku) a aj preto tak často z debát s nimi odchádzajú oponenti (predvádzajúc stále dookola rovnakú nepripravenosť) ako zbití psi.
Nerozum v prevahe
Otázka za milión znie: Ako tomu čeliť? Existujú spôsoby, ako nepomer zmierniť. Veľmi dôkladná príprava na každého súpera a na každú tému, študovanie oponentových chýb a trikov, tréning komunikačných schopností, mimoverbálne aj verbálne finty (všimnite si, ako spomínaní páni dokážu takmer každého oponenta v debate znervózniť už len neustálym skákaním do reči, úškrnmi, nenápadnými poznámkami akoby mimochodom…). Je to prácne, drahé, vyčerpávajúce, ale prináša to zlepšenie a nijaký špičkový politik v zavedenej demokracii sa bez toho nezaobíde. Lenže krutá pravda je taká, že aj keď všetko spomínané môže pomôcť, podstatu problému to nerieši.
Podstata problému je totiž v nevyhnutnej prevahe iracionálnosti nad rozumom. Iracionálne podsúvanie emócie štvanej zveri, martýrstva – to je odkaz Roberta Fica voličom, keď slovníkom závozníka nadáva novinárom. Pohráva sa s extrémne účinným motívom krivdy, keď naznačuje, že neúspechy sú dôsledkom tichého sprisahania médií, Maďarov, nadnárodných firiem… Bojuje so všetkými a všade, zdanlivo neohrozene, a neustále pri tom nenápadne podsúva, že to robí pre svoj ľud. Zaberalo to, keď bol Mečiar vo forme (už sme zabudli?), a zaberá to stále.
Dobre, poviete si, ale voľby sa budú konať v júni na budúci rok, nezamestnanosť dovtedy porastie, korupcia bude ešte viditeľnejšia, voliči mu to musia zrátať. Áno, ak by sa rozhodovali racionálne, zrátali by mu to. Lenže emócie víťazia.
Emócia protistrany
Aj protistrana by mohla využiť emócie – strach z ekonomického kolapsu a nezamestnanosti, hanbu za to, že opäť sme vo svete vnímaní ako nespoľahliví exoti, hnev za valcovanie spravodlivosti a bezočivé kradnutie. Lenže emócia musí mať dôveryhodného nositeľa, čo môže byť prvá časť problému. A potom – veď Fico ešte vlastne nič neukázal.
Pozrime sa na jeho priateľa, šéfa českých socialistov Jiřího Paroubka. Útočí na novinárov, na oponentov, je konfrontačný. A keďže má v snemovni (s komunistami) tesnú väčšinu, začal pred voľbami rozdávať. Masívne zvýšenie platov v štátnej správe a ďalšie neuveriteľné výdavky v aj tak kolabujúcom rozpočte už presadil. Chystá zavedenie 13. dôchodku, bezúročné „sociálne pôžičky", obnovenie progresívneho zdaňovania príjmov a iné opatrenia. Štát na to nemá – no a?
To náš Fico zatiaľ mlčí. Možno to ani nebude potrebovať. Ale ak mu bude tiecť do topánok, čo ak príde s nulovou DPH na potraviny, jednorazovým „veľkonočným" extra dôchodkom, bezúročnými pôžičkami pre mladých či starých, tisíckami pracovných miest vo verejnej správe? A ak sa pustí touto cestou, čo bude robiť opozícia? Hovoriť o zadlžovaní budúcich generácií? O neudržateľnosti verejných financií? O zanedbávaní investícií do vzdelania? To nie je kritika opozície, len ukážka toho, že je skoro nemožné zachovať sa racionálne a pritom dať na emocionálne nabité sladké cukríky adekvátnu odpoveď.
Samozrejme, ani emóciami nabitý ekonomický populizmus nezaberá vo chvíli, keď sa dostatočná skupina ľudí cíti byť ohrozená takpovediac fyzicky – napríklad v situácii, keď je „spravodlivosť" a bezpečie na predaj a nijaké pravidlá civilizovanej spoločnosti už neplatia. To by možno Ficových nevoličov zmobilizovalo, ak by zároveň táto emócia mala dôveryhodného nositeľa. Ale to je na inú debatu. My sme zatiaľ ešte len pri tej, v ktorej sme nadšení, ak si môžeme vychutnať tú slasť aspoň fiktívne sa stať „Ficovými ministrami", rozprávať, čo sa nám zachce – a v duchu počuť ten mohutný potlesk nadšených davov.
Publikované ako komentár v SME.