Už dávno som nezažil taký rozruch, ako keď SME zverejnilo na internete rozhovor s kuchárom s michelinskou hviezdou, ktorý skritizoval bratislavskú gastronómiu pod čiernu zem. Článok vraj mal rekordnú čítanosť a vyše 1500 diskusných príspevkov.
Pán Pospíšil nám povedal, že sme hlupáci – konzumujeme Mešce pytliaka Ondreja rozmrazené v mikrovlnke, nechávame sa klamať a okrádať. A stovky Bratislavčanov mu pritakávajú.
Hostia hovoria, že problém je v ponuke. Je málo miest, kde sa dá slušne najesť za rozumnú cenu a pán Pospíšil hovorí, že ani tie s nerozumnou cenou nie sú slušné. Popri nahnevaných Slovákoch majú gastronomické nedostatky dosah aj na cestovný ruch – turisti sa nebudú radi vracať niekam, kde sa nemôžu dobre najesť.
Sila spotrebiteľa je v tom, že bude chodiť tam, kde mu chutí a nechodiť tam, kde nebol spokojný. Reštaurácie, v ktorých nikomu nechutí, by nemali prežiť. Ak prežívajú, znamená to, že majú málo konkurencie. Zdanlivo nejde o problém verejnej politiky, no štát má v tejto sfére svoj vplyv.
Dlhodobou odpoveďou verejnej politiky na zlú gastronómiu je systém noriem, kalkulácií, gramáží pod dohľadom štátnych inšpektorov. Roky pokút za primalé porcie však k náprave neviedli a neochránili nás ani pred „oprsklými" čašníkmi či gastronómiou z fritézy.
Naopak, čím menej bariér pre malých podnikateľov, čím menej byrokracie, tým ľahšie sa bude podnikať v tomto odvetví a tým silnejšia bude motivácia. Výsledkom bude ostrejší konkurenčný boj, vďaka ktorému budeme môcť jesť lepšie a lacnejšie.
Reštauratéri však vidia problém aj na strane dopytu. Spotrebitelia sú zvyknutí na svoj gordon blue a nie sú ochotní priplatiť za kvalitné jedlo z čerstvých surovín. Osobne si preto dávam záväzok najbližšie sa v reštaurácii ozvať, keď mi nebude chutiť, a už sa tam nevrátiť, aby som ako spotrebiteľ prispel k trhovému riešeniu.
Stĺpček publikovaný v SME.