Hodnotenie vysokých škôl sa dá využiť viacerými spôsobmi. Pri dobre nastavených kritériách
Slovenské vysoké školy prešli za ostatný rok veľkým branným cvičením pod názvom Komplexná akreditácia 08-09. Sprevádzali ju veľké očakávania, no vďaka autoritárskemu a nekompetentnému prístupu ministra školstva výsledky nie sú veľmi použiteľné. Štát si myslí presný opak a pri riadení vysokých škôl sa chce opierať práve o závery komplexného hodnotenia.
Komplexná akreditácia je podľa vysokoškolského zákona „proces, v rámci ktorého Akreditačná komisia komplexne posúdi a zhodnotí vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú, umeleckú a ďalšiu tvorivú činnosť vysokej školy, ako aj personálne, technické, informačné a ďalšie podmienky, v ktorých sa táto činnosť uskutočňuje, a vyjadrí sa k žiadostiam vysokej školy o akreditáciu všetkých študijných programov a o akreditáciu všetkých habilitačných konaní a konaní na vymenovanie profesorov, v ktorých chce vysoká škola mať priznané zodpovedajúce práva.“
Nekvalita v kvalite
Pri každom hodnotiacom procese je základnou otázkou – ako chcem použiť jeho výsledky? To zásadným spôsobom ovplyvňuje, čo a ako meriam. Čo môže byť zmyslom komplexnej akreditácie? V slovenskej diskusii som bol schopný identifikovať štyri potenciálne využitia komplexnej akreditácie. Smutným paradoxom je, že na prvé tri z nich sa slovenská komplexná akreditácia nehodí, ale sa vehementne používa. Naopak, posledný spôsob využitia, ktorý je jediný vhodný, zostal ladom.
Prvou možnosťou je vyslať verejnosti – rodičom, študentom – signál o tom, kde je zaručená vyššia a kde nižšia kvalita štúdia. Ide o psychologický efekt, ktorý však pri absencii iných hodnotení môže byť veľmi vplyvný. Ak by komplexné akreditácie naozaj zaručovali, že napríklad každé štúdium na univerzite X spĺňa vyššiu latku kvality, malo by význam takýto signál vyslať.
Takéto použitie komplexných akreditácii však naráža na dva zásadné problémy.
Po prvé, záruka kvalita dnes na Slovensku neexistujú na úrovni univerzít a fakúlt, ale maximálne na úrovni niektorých katedier či programov. Školy nemajú v realite žiadny interný systém, ktorý by zabezpečoval, že kvalita absolventov nepodlezie určitú latku. Priemerná kvalita študijného programu a absolventa niektorej „lepšej“ školy síce môže byť vyššia ako pri študijnom programe a absolventovi školy „horšej“, ale rozptyl v oboch kategóriách je tak veľký, že informačná hodnota sa jednoducho stráca.
Navyše komplexná akreditácia v slovenskom poňatí neskúmala, či každý program / fakulta na určitej škole spĺňajú vyššie štandardy, ale len priemer všetkých programov a fakúlt. Z toho hľadiska aj na komplexnou akreditáciou uznanej „elitnej“ univerzite môže existovať vysoko nekvalitný program, ak spĺňa minimálne zákonné štandardy.
Ako signál pre rodičov a študentov, že úspešná komplexná akreditácia spečatená titulom univerzity im na danej škole garantuje vyššiu kvalitu štúdia, tak slovenský proces použiť nemožno.
V jednom vreci
Druhým možným využitím komplexnej akreditácie je eliminácia nekvalitných inštitúcií ako celku, kde práve komplexný pohľad umožňuje niečo, čo čiastková akreditácia odborov neumožňovala. Môžem niektorej vysokej škole odobrať práva na určité činnosti, na ktoré ako inštitúcia nemá. V komplexnej akreditácii na slovenský spôsob sa to deje tak, že inštitúcie zaradené medzi odborné školy by mali podľa zákona šancu dávať len bakalárske tituly. Zákon dokonca umožňuje v rámci komplexnej akreditácie nepriznať právo na menovanie docentov a profesorov. Objavili sa dokonca informácie, že vyrábať doktorandov, docentov a profesorov by naopak mali len školy z tej najvyššej kategórie – univerzity.
Takéto využitie komplexnej akreditácie je nesprávne kvôli jeho paušálnej povahe. Ako už bolo uvedené, slovenské vysoké školy sa viac líšia vnútorne ako medzi sebou. Aj na inak nekvalitnej škole môže byť niekoľko veľmi dobrých katedier či ústavov a naopak, aj na „špičkových“ ustanovizniach je mnoho odpadu. Odoberať paušálne možnosť udeľovať magisterské, doktorské či iné tituly preto nemá zmysel. Paradoxom je, že jedinej škole, ktorú Akreditačná komisia navrhla medzi odborné vysoké školy, zároveň navrhla ponechanie magisterského titulu, čím znegovala zákon aj medializované informácie.
Nedomyslené financovanie
Tretím možným využitím je využiť komplexnú akreditáciu ako nástroj na prerozdelenie peňazí. Systém financovania vysokých škôl zavedený v roku 2001 kladie dôraz na počet študentov a absolventov, čím mal tendenciu motivovať poskytovateľov k preferencii kvantity nad kvalitou vzdelávania. Vyvážiť preto tento vplyv ťahom na kvalitu by mohlo mať zmysel. O to sa pokúša minister Ján Mikolaj, ktorý v návrhu vzorca rozdeľovania rozpočtu v roku 2010 chce vytvoriť osobitné koeficienty zvýhodňujúce univerzity na úkor ostatných škôl.
Dobre znejúci nápad má však problémy. Kvalitu zvýhodňuje už dnešný systém. Školy s výkonmi, ktoré oceňuje aj komplexná akreditácia – napríklad s lepšou kvalifikačnou štruktúrou zamestnancov, väčším počtom publikácií, doktorandov či grantov – dostávajú aj v súčasnosti viac peňazí. Ich získanie je však viazané na konkrétny výkon, čo má niekoľko výhod. Hlavnou je väzba na konkrétne pracovisko produjúce výstupy – fakulty a v rámci nej katedry. Tým sa posilňuje postavenie lepších pracovísk v rámci školy vrátane financií, keďže väčšina univerzít dnes dovnútra rozdeľuje peniaze do veľkej miery podľa ministerského vzorca. Vytvárajú sa tak motivácie – pracuj, zarobíš – a aj rektori či dekani majú motiváciu pestovať si produktívnych, keďže tí prinášajú každoročne peniaze. Pri peniazoch prideľovaných podľa komplexnej akreditácie sa tento faktor oslabí, keďže závisia od celkovej známky univerzity a dodatočný výkon už žiadne prostriedky neprináša.
Odlišne, no kvalitne
Ako vidíme, všetky tri použitia komplexnej akreditácie, o ktorých sa na Slovensku diskutuje, majú vážne problémy. Existuje však jedna možnosť, ktorá by naopak mohla školstvo posunúť vpred, no u nás sa neuplatnilo – podporiť a štruktúrovať diverzitu. Ako nedávno napísala Renáta Králiková:
„Slovenské vnímanie kvality vysokých škôl je jednorozmerné – vysoká škola je kvalitná, ak produkuje minimálne penzum vedeckých výstupov určené ministerstvom a pokiaľ má buď veľa profesorov a docentov, alebo málo študentov… Keďže komplexná akreditácia meria primárne jeden aspekt kvality, tlačí školy do uniformity… Vysoké školy môžu mať rôznu tvár, podľa toho, čo vnímajú ako svoje poslanie. Realizácia špičkového výskumu je len jedným z nich… Bryn Mawr College v Pensylvánii sa zase ako ženská univerzita usiluje o presadenie žien… Úspešnosť práce tejto školy potvrdzuje aj fakt, že jedna z jej absolventiek je dnes prezidentkou najlepšej univerzity na svete, Harvardu… Vedenie Portland State University sa zase po analýze rozhodlo zamerať na takzvaný „community based learning“ a výskum – teda na vzdelávanie a výskum s cieľom posilniť región, v ktorom škola pôsobí. Súčasťou takéhoto vzdelávania je aj účasť študentov na projektoch, počas ktorých musia v praxi použiť vedomosti a vytvoriť niečo, čo má reálne použitie a zodpovedá potrebám obyvateľov regiónu… Čo majú jednotlivé univerzity napriek odlišnej misii spoločné? To, že svoju misiu napĺňajú veľmi kvalitne. Kvalita vysokej školy sa teda neodvíja od toho, čo je jej poslaním, ale ako kvalitne ho napĺňa.“
Podľa textu zákona by aj slovenská komplexná akreditácia mohla napĺňať tento cieľ. V praxi sa to však nestalo, čo má praktické aj ideologické dôvody. Pôvodný koncept komplexnej akreditácie predpokladal, že komplexne akreditovať celé slovenské vysoké školstvo bude trvať 6 rokov a preto bude komplexná akreditácia prebiehať ako kontinuálny proces, v ktorom na každú školu príde rad raz za uvedené obdobie. V praxi sa však takmer všetky akreditácie odohrali za jediný akademický rok – 2008/2009. V takej rýchlosti na komplexné skúmanie jednoducho nie je čas.
Horší, lepší a dosť
Zároveň minister školstva vnútil Akreditačnej komisii kritériá, ktoré kvalitu zredukovali na mechanické prepočty čísel a ktoré sú v zásadnom rozpore s ideou rôznorodej kvality (navyše sa v praxi zredukovali najmä na počet študentov na kvalifikovaného učiteľa). Naopak, kvalita sa tu meria na jednej jedinej stupnici, kde jedni sú vo všetkom „horší“ a druhí „lepší“. To síce zodpovedá cieľu určitej časti akademickej obce, ktorým bolo ak nie zničiť, tak aspoň obmedziť a ponížiť tých „horších“. Nie je to však na prospech rozvoja nášho vysokého školstva, osobitne preto, že ani ideu lineárnej kvality sa v realite vynútiť nepodarilo. Medzi školami, ktoré sú „elitné“, je aj taká, kde na 600 zamestnancov pripadalo v minulom roku päť zahraničných karentovaných publikácií. Na porovnanie: toľko vyprodukuje na západ od nás (a niekedy aj u nás) normálne fungujúca menšia katedra. Elitou tak má byť väčšina škôl a medzi nimi aj zjavný podpriemer. Komplexná akreditácia zároveň neodhalila systémové nedostatky, ktoré sužujú slovenské vysoké školstvo a periodicky vybuchujú v škandáloch – expresné či nekvalitné štúdium, plagiátorstvo a porušovanie pravidiel.
Článok bol publikovaný v prílohe týždenníka Trend o vzdelávaní.