Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť | SME, 15. 1. 2019
Jána Šikutu nominovali Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave a ombudsmanka Mária Patakyová.
Patakyová pri výbere kandidátov komunikovala s tretím sektorom, pričom Šikutu jej navrhla organizácia Transparency International Slovensko.
Ján Šikuta študoval v Kanade aj na Oxforde
Magisterský titul získal Ján Šikuta v roku 1983 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. O rok neskôr absolvoval rigoróznu skúšku.
V 1991. ukončil postgraduálne štúdium v odbore pracovné právo na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a v rokoch 1994 – 1995 absolvoval na Oxfordskej univerzite štúdium zamerané na ľudské práva, humanitárne právo a azylové právo.
V roku 2009 ukončil doktorandské štúdium na Katedre teórie štátu a práva na Paneurópskej vysokej škole práva v Bratislave a získal titul PhD., pričom témou jeho záverečnej práce bola vymožiteľnosť súdnych rozhodnutí.
V 1995. absolvoval medzinárodný vzdelávací program ľudských práv na John Abbott College v Kanade (Quebec, Montreal, Kanada). V rokoch 1996 – 2002 absolvoval viacero špecializovaných kurzov organizovaných OSN, ktoré boli zamerané na ľudské práva, komunikáciu či vyjednávanie.
Musel pôsobiť dlhšie
V rokoch 1983 – 1985 bol justičným čakateľom na Krajskom súde v Bratislave. Následne sa stal sudcom na Okresnom súde Bratislava-vidiek v Bratislave, kde vybavoval občianskoprávnu agendu. V roku 1990 nastúpil na Krajský súd v Bratislave, venoval sa občianskoprávnej a správnej agende.
Od roku 1995 až do 2004 pôsobil ako právny poradca na Úrade vysokého komisára OSN pre utečencov. Potom bol až jedenásť rokov sudcom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Na danú pozíciu bol zvolený dvakrát, pri druhom hlasovaní ho nominovala vtedajšia ministerka spravodlivosti Viera Petríková (nominantka ĽS-HZDS) a získal 16 zo 17 platných hlasov Súdnej rady SR.
Keďže Slovenská republika nevedela vymenovať nových sudcov na ESĽP, musel tam pôsobiť dlhšie (viac ako dva roky). Za celé jeho pôsobenie mu podľa vlastných slov prešlo rukami viac ako tisíc spisov.
Od roku 2004 pôsobí ako lektor vo viacerých vzdelávacích národných a medzinárodných inštitúciách sudcov a prokurátorov, napr. v Justičnej akadémii SR, Justičnej akadémii ČR či v Európskej justičnej vzdelávacej sieti európskych sudcov a prokurátorov (EJTN).
V roku 2015 sa stal sudcom Najvyššieho súdu SR po tom, ako uspel vo výberovom konaní. V roku 2016 dosiahol hodnotenie sudcu „výborný“ (na základe hodnotenia prieskumnou komisiou, podpredsedníčkou NS SR a predsedníčkou kolégia).
Od roku 2016 je predsedom senátu Najvyššieho súdu SR a od 2017. je stálym členom Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR.
Plusy: 35-ročná prax
Ján Šikuta je činný v právnickom povolaní už 35 rokov, pričom má právnu prax na Slovensku aj v zahraničí (Európsky súd pre ľudské práva). Až 11 rokov pôsobil ako sudca na Európskom súde pre ľudské práva. Publikoval a prednášal v anglickom a nemeckom jazyku, pričom uvádza aj výbornú znalosť ruského jazyka.
V publikáciách sa zameriava predovšetkým na oblasť ľudských práv, humanitárne právo a azylové právo.
V roku 2018 bol signatárom návrhu súčasných a bývalých ústavných sudcov, sudcov medzinárodných súdov, univerzitných akademikov, sudcov Najvyššieho súdu, advokátov a právnikov na zásadné zmeny vo výbere ústavných sudcov.
Návrh bol postavený na princípoch demokratickosti, transparentnosti, predvídateľnosti a férovosti výberu ústavných sudcov a sudkýň a takisto na ich odbornosti, nezávislosti a morálnej integrite.
Mínusy: podporoval neústavné rozhodnutie
V minulosti naznačil, že zmena režimu v Číne by mohla znamenať pre celý svet ešte väčšie nebezpečenstvo.
Podľa neho totiž „vo veľkých krajinách (…) hrozí nebezpečenstvo, že kritické množstvo ľudí nedokáže uniesť mieru zodpovednosti, ktorú prináša sloboda. Mnoho ľudí si myslí, že demokracia je sloboda v tom zmysle, že si môžeme robiť čokoľvek. Ale to je zásadný omyl. Demokracia je totiž hlavne veľká zodpovednosť za svoje rozhodnutia a je to tiež prísna disciplína“.
V roku 2017 Veľký senát Najvyššieho súdu, ktorého bol Šikuta súčasťou a Mesiarkinová mu predsedala, rozhodol o zákaze kumulácie dovolacích dôvodov.
Množstvo kritických ohlasov poukazovalo nielen na nedostatočné a rozporné odôvodnenie rozhodnutia, ale aj na snahu NS SR sa takpovediac „zbaviť“ množstva sporov bez dôsledného prejednania.
Ústavný súd Slovenskej republiky neskôr potvrdil neústavnosť záverov tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu.
Stojí za povšimnutie
V roku 2014 bol neúspešným kandidátom na ústavného sudcu (získal 30 zo 131 hlasov v NR SR) nominovaný Jaroslavom Ivorom a Pavlom Kubíčkom. Pred hlasovaním v NR SR podstúpil verejné vypočutie pred Ústavnoprávnym výborom NR SR s výsledkom, že spĺňa podmienky.
O rok neskôr uviedol, že voľba sudcu na Ústavný súd je politickou záležitosťou, ktorá vyplýva už zo samotného výberu.
Podľa vlastných slov sa v minulosti ako sudca stretol s vyhrážkami.
Vo veľkej komore ESĽP prejednával aj eticky zaujímavé prípady, a to napríklad prípad umelého oplodnenia in vitro dvoch rakúskych párov, kde sa riešila otázka legálnej možnosti darovania vajíčka a spermií od tretieho donora.
Podľa rozhodnutia veľmi reštriktívna rakúska právna úprava vo veci asistovanej reprodukcie nie je v rozpore s dohovorom (článkom 8).
Za zmienku však stojí najmä prípad nepovolenia nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie o svojej osobe. Podľa rozhodnutia ESĽP došlo k porušeniu práv sťažovateľov, ale Šikuta sa s týmto rozhodnutím plne nestotožnil.
Mal byť súčasťou senátu ESĽP v prípade, keď sa Harabin obrátil na Štrasburg pre disciplinárny trest uložený slovenským Ústavným súdom. Pre možnú zaujatosť bol však Šikuta vylúčený v súlade s pravidlami súdu z rozhodovania, pričom sám toto rozhodnutie o vylúčení považuje za správne, pretože to patrí „k sudcovskej etike“.
Od roku 2002 je členom Paneurópskej únie, pričom vo februári 2016 bol zvolený za podpredsedu (za predsedníčku bola opätovne zvolená slovenská europoslankyňa Anna Záborská a okrem Šikutu je podpredsedníčkou Monika Kurtová).
Paneurópska únia Slovensko, o. z., je jednou z organizácií Paneurópskej únie, ktorá pôsobí v 23 štátoch Európy, pričom presadzujú názor, že rozšírenie Európskej únie musí byť rýchle a rozsiahle.
Na otázku, či sa pozná s Harabinom, v rozhovore pre Denník N v 2015. reagoval: „Samozrejme. Som v justícii od roku 1983, keď som ukončil právnickú fakultu. Za to obdobie som stretol na rôznych školeniach a podujatiach mnohých sudcov. Teraz sme aj kolegovia.“
Utečeneckú krízu v roku 2015 okomentoval aj slovami o utečencoch „… V tejto súčasnej vlne je zrejmé, že väčšina z nich má cieľovú stanicu Nemecko. Je to do určitej miery normálne, ale aj dosť neobvyklé, čo hovoria aj tie názory, že veď keď ich prenasledujú, nemôžu tvrdošijne trvať na tom, že chcú ísť len do jednej krajiny“.
V 2016 poukázal cez porovnanie s ESĽP na nedostatok analytických kapacít na NS SR. Na Slovensku mal Najvyšší súd v tom čase takmer 80 sudcov, no iba troch ľudí na analytickom oddelení, ktorí navyše robili aj inú prácu.
V roku 2017 neúspešne kandidoval do Súdnej rady SR.
Projekt Prečo je dôležitý Ústavný súd vznikol v spolupráci s Transparency International Slovensko, Nadácie Zastavme korupciu, Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť SGI, Projektu Biela vrana a denníka SME.