Nepremyslená reforma vyplácania dávok v hmotnej núdzi môže priniesť celkom opačné účinky, než jej autori plánovali.
V roku 2013 zarobili pracujúci na Slovensku priemerne 824 eur. Minimálna mzda bola stanovená na 338 eur a životné minimum predstavovalo sumu 198 eur. Z príjmu nižšieho ako životné minimum, a teda zo základnej dávky v hmotnej núdzi vo výške 60,5 eura, muselo vyžiť približne 180-tisíc ľudí. Od roku 2004 mali poberatelia dávky v hmotnej núdzi možnosť zapojiť sa do aktivačných prác a za odpracovanie 10 až 20 hodín týždenne si mohli prilepšiť o 63 eur. Toľko čísla na úvod.
Predstavitelia súčasnej vlády sa rozhodli systém vyplácania dávok v hmotnej núdzi zmeniť. Zmenou legislatívy podmienili aj získanie základnej dávky v hmotnej núdzi prácou (32 hodín mesačne), čo v praxi znamená rozšírenie aktivačných prác. Rozdiel je v tom, že tu už nejde o prilepšenie si, ale o prežitie. Ak úrad práce poberateľa dávky vyzve, aby si základnú dávku odpracoval a on tak neurobí, dávku mu nevyplatia.
V prechodnom polročnom období určenom na prípravu rozšírenej aktivácie sa viacerí politici predbiehali vo vyjadreniach o pozitívach nového systému. Podľa ministra práce Jána Richtera (Smer) sú prednosťami zákona motivácia, aktivácia a záujem. Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák (OĽaNO) zase tvrdí, že odpracovanie dávky v hmotnej núdzi poberateľom „pomôže získať zručnosti a poznatky, ktoré môžu neskôr využiť pri hľadaní práce“. A napokon Július Brocka (KDH), (ktorý síce k zákonu nie je úplne nekritický), verí, že „práce je na Slovensku dosť pre všetkých, ktorí môžu a chcú pracovať“.
Do diskusie sa zapojili aj riaditelia úradov práce. O poberateľoch dávky v hmotnej núdzi začali hovoriť ako o zamestnancoch a o obciach ako o objednávateľoch prác a služieb.
Ako ukázala aj štúdia Inštitútu SGI (2013), všetky tieto tvrdenia sú, ak nie priamo nepravdivé, tak minimálne zavádzajúce.
1. Odpracovanie si dávky v hmotnej núdzi nie je zamestnaním
Pri odpracovaní si dávky v hmotnej núdzi, ako aj pri aktivačných prácach je úplne scestné hovoriť o zamestnaní. Tieto činnosti nemajú charakter pracovno-právneho vzťahu. Na účastníkov sa nevzťahuje Zákonník práce, neodvádzajú sa za nich odvody do Sociálnej poisťovne, a ich odmena nemusí dosahovať, nedosahovala a nebude dosahovať výšku minimálnej mzdy (účastníci aktivačných prác pracovali zväčša za odmenu menej ako 0,78 eura za hodinu).
2. Práce nie je dosť
Chudoba a poberanie dávok sú koncentrované do ekonomicky zaostalejších regiónov s vysokou mierou nezamestnanosti. Už pred prijatím nového zákona úrady práce, respektíve obce neboli schopné dopyt po aktivácii naplniť.
Ľudí v hmotnej núdzi, ktorí mali záujem pracovať, bolo jednoducho viac ako práce samotnej. Aby starostovia obcí nemuseli účastníkov úkolovať pozametaním pozametanej ulice, mohli prácu rozumne rozdeliť a skontrolovať, a zároveň, aby každej rodine dali šancu prilepšiť si, snažili sa vyberať aspoň po jednom zástupcovi z každej rodiny v hmotnej núdzi.
3. Šance ľudí zamestnať sa na otvorenom trhu práce sa odpracovaním si dávky nezvyšujú
Dokazujú to mnohé štúdie o aktivačných prácach, a to nielen z akademického a mimovládneho prostredia, ale aj z dielne ministerstva práce. Spôsobené je to najmä tým, že súčasťou „aktivácie“ nie je získavanie a rozvoj zručností. Napriek zavádzajúcemu prívlastku „aktivačné“ tento typ prác nikdy nefungoval ako efektívny nástroj aktívnej politiky trhu práce, ale skôr ako nástroj sociálnej politiky. Účasť na aktivačných prácach predstavuje totiž pre mnoho ľudí v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou jedinú možnosť, ako si legálne zvýšiť svoj príjem.
Táto nepremyslená reforma môže mať nakoniec úplne opačné účinky ako tie zamýšľané. Analýzy doterajšieho systému ukazujú na vytláčanie nízkokvalifikovaných pracovných miest a na nahrádzanie súčasných pracovníkov tými aktivačnými.
Nový zákon proti týmto efektom nezavádza nijaké opatrenia. Rovnako do systému nevkladá prvok rozširovania zručností, ktorý je podľa medzinárodnej praxe pre úspešnosť podobných opatrení kľúčový. Jeho výsledkom bude ďalšie zabetónovanie nezamestnanosti, prehĺbenie chudoby a balamutenie verejnosti o opaku. Cestou k zmene nie je nútenie chudobných, aby si chudobu odpracovali, ale tvorba pracovných miest a zníženie odvodového zaťaženia slabo platenej práce.
Komentár bol publikovaný v SME.